BLUE SUNDAY

Mám rada nedeľné rána. Zobudím sa a Ty ešte spíš. Popod žalúzie sa tlačia do vnútra drzé záblesky svetla. Moment, kedy nemusím vôbec nič. Ani myslieť. Akýmsi šiestym zmyslom vycítiš moje bdenie a so zatvorenými očami sa snažíš „premrviť“ do môjho náručia. Spokojne si zamrnčíš a predtým, ako znova zaspíš si ešte stihneš poprepletať svoje prsty s mojimi - a to spôsobom, že čo i len myšlienka na nepozorovaný únik z postele je nemožná. A tak ťa tíško strážim. A neskôr, keď už cítim v končekoch prstov začínajúcu netrpezlivosť ísť a dotknúť sa nového dňa, jemne ofukujem Tvoje uško dovtedy, kým nezačneš smiešne skrúcať nosom, pootvoríš jedno oko a prednesieš svoju obľúbenú nedeľno-rannú otázku: „Dobré ránko, vyspinkaná?“

Mám rada nedeľu. Vonia čerstvo vypratým prádlom, je plná ticha a jemných nedeľných zvukov.

Mám rada nedeľné milovanie. Nepripomína rýchle ranné ukradnuté minúty či unavené večerné láskanie pracovného dňa ani hladný súboj tiel sobotňajšej noci. Sme ako dve mačence vyhrievajúce sa na poobednom slnku, zvedavé a hravé, objavujúce a pátrajúce. A nakoniec zaspávam príjemne unavená v Tvojom náručí, pretože ako inak – ja mám tak rada nedeľné poobedné leňošenie!

Mám rada nedeľné večery. Dám si horúcu sprchu a stratím sa v zbytočnom množstve voňavej peny. Píšem v hlave listy. Listy ľuďom, ktorí mi chýbajú, ľuďom, s ktorými mám chuť si v ten nedeľný večer sadnúť do drevenej hojdačky v predzáhradke u mamy a dať si pohár portského. A len tak mlčať. Viem, mala by som im zavolať. Ale je predsa nedeľa, večer, kedy je konečne čas na súkromné ticho, na privátne myšlienky, na trocha prospešného egoizmu. Čas byť sama so sebou.

Nakoniec z tej sprchy predsa len vyleziem a rozmaznávam sa voňavými objavmi môjho posledného aromaterapeutického výletu z obchodov. Z obývačky sa ozýva jasanie fanúšikov. Ach áno, hokejová nedeľa... Rozmýšľam, zvažujem. Spálňa s čerstvo vypranými, mäkučkými obliečkami a dobrá kniha, či hokej? Nakoniec beriem teplú prikrývku a bosá sa prešuchcem do obývačky. Zložím sa vedľa Teba na pohovku a po chvíli mi začínajú klipkať oči. Ani neviem ako a ležím schúlená pri Tebe, kradnúc čoraz viac Tvojho osobného priestoru a výhľadu na obrazovku a Ty ma nevedomky hladíš po vlasoch. Zaspávam. Ach áno, ako len mám rada tieto nedele.

Zobudím sa a už bude po nej. Po modrej nedeli. A ja sa budem márne snažiť spomenúť, čo mám rada na sivých pondelkoch.

Novoročné predsavzatia

Viem, viem, otrepaná téma. Prestanem fajčiť. Nebudem piť. Budem sa viac venovať rodine. Budem zdravšie žiť. Začnem športovať. Bla-bla-bla-bla.

Začnem reagovať nečakane. To je ono ! A ešte v tomto roku ! Chce to len odvahu. A správne načasovanie ...

Spomínam si, sedel za stolom, v jednej ruke pohár s pivom, v ústach sa mu hompáľala cigareta a pokojne sa díval, ako sa mocujem s nákupom, vykladajúc na kuchynskú linku jednotlivé položky silvestrovskej večere.
"Neseď tu ako žaba na prameni! Nevidíš, že neviem, kde mi hlava stojí?!"
"Hej?" sa pýtal. "A mne zas stoja iné veci."
Zúrivo som sa obrátila: "To si celý ty! Myslíš vždy len na jedno! A podľa možnosti v tej najnepríhodnejšej chvíli. Keby si aspoň umyl riad..."
Nafúkol sa ako balón: "Celý deň sa naháňam. Rokujem s debilmi, čo majú o biznise asi taký šajn ako ty o jadrovej fyzike. Telefón mi zazvonil asi tisíckrát. Nestíhol som sa ani najesť, ani ... áááále, unavene hodil rukou.
A v tej chvíli dozrel čas na moje prvé predsavzatie: budem aktívnejšia.

Položila som na stôl vajcia a cukor, nasadila som na tvár svoj najzvodnejší úsmev, zľahka som sa zaklonila s rukami v bok a medovým hlasom som zatiahla:
"A čože ti to vlastne stojí?"
Keby v tej chvíli bol zavolala Angelina Jolie s prosbou o rande, nebola by spôsobila väčší šok. Stuhol, cigareta mu vypadla z úst a s naširoko vypleštenými očami sa na mňa díval ako bača do Tuzexu. Chytila som ho za ruku, jemne som ho zdvihla zo stoličky a ako baránka som ho (z)viedla do spálne. Pomaly, veľmi pomaly som ho vyzliekla a šmýkajúc sa perami dolu jeho zarasteným hrudníkom a vypuklým pupkom sa mi podarilo dostať z neho ďalší prekvapený výdych.
Nastal čas na predsavzatie číslo dva: budem orálnejšia.

"Je niečo, čo by som mal vedieť?" zatiahol podozrievavo, pridržiavajúc mi hlavu.
"Mmmmmm," zahuhňala som a pokračovala som v začatom diele. Keď došlo k najlepšiemu a on sa chcel odtiahnuť, nedovolila som. Explodoval a ja som si spokojne odškrtla ďalšiu položku na svojom zozname predsavzatí. Začalo ma to baviť a večer sa ešte zďaleka nekončil.

Uvelebili sme sa na gauči a on rezignovane zapol televízor - automaticky naskočil program stanice, čo do omrzenia opakovala romantické príbehy Šeherezády. Blížila sa ôsma hodina, bola streda, športová streda a môj drahý podchvíľou nervózne poškuľoval na hodinky.
Šla som do kuchyne, priniesla mu pohár ľadového piva a akoby nič som prehodila číslo tri: zaujímam sa o to, čo zaujíma jeho.


"Nemohol by si prehodiť túto volovinu? Na dvojke o chvíľu začína zápas, som zvedavá, či to tomu frajírkovi natrú !"
To už nevydržal, vyskočil z gauča na rovné nohy a priškrteným hlasom skríkol: "Dosť, dosť! Čo ti je? Zbláznila si sa? Máš milenca a hryzie ťa svedomie? Tak hovor !!!"
Zvesila som hlavu - môj finálny tromf a predsavzatie číslo štyri: neodporujem, nehádam sa.

"Prepáč, miláčik," zatiahla som zaliečavo, "máš, samozrejme pravdu a chyba je na mojej strane. Nerozčuľuj sa. Oddýchni si. Nedáš si ešte pivko?"

A s týmito slovami som podávala pohár soľnému stĺpu, vrastenému do koberca našej izby, Lótovej žene, v ktorej by sa krvi nedorezal, môjmu milému, ktorý po prvý raz za tie roky nášho vzťahu totálne onemel.

V tú noc som spala tak dobre ako hádam ešte nikdy predtým. A prv než mi spánok nadobro zavrel oči, svätosväte som si sľúbila, že so svojim štvorlístkom predsavzatí vydržím. Celý budúci rok a potom ešte ďalší a ďalší. Veď je to také jednoduché ...

Bolo.
Prišla som domov uťahaná ako kôň. Už keď som pred dverami v kabelke šmátrala po kľúčoch, zarazil ma zvnútra čudný zvuk. Do bytu som vstúpila po špičkách: z izby sa ozývalo vrčanie vysávača. Asi sa niečo rozbilo, pomyslela som si a zamierala som do kuchyne. Teda, do kuchyne... zostala som vlastne stáť na jej prahu: riad umytý, kuchynská linka vydrhnutá do ligotava, z dlážky by sa dalo jesť, na stole nádherný naškrobený obrus, prestreté pre dvoch, sviečky, fľaška červeného vína. A vôňa, od ktorej sa mi zakrútila hlava.
"Ahoj mami."
Vysávač stíchol a dvere sa otvorili:
"Ahoj," povedal môj milý, "nečakal som ťa tak skoro. Ešte som nestihol utrieť prach. Dáš si niečo na pitie?"
Švacla som si dvojitú vodku a s podlomenými kolenami som si sadla. Pri večeri ma obskakoval ako kráľovnú: "Dáš si ešte polievočku? Naložím ti tri alebo štyri knedlíky? Budeš pivko alebo vínko, drahá?" Atakďalej. Po večeri sme sa presunuli na gauč. Zapol televízor a do videa vložil kazetu. Po chvíli sa na obrazovke začali titulky: Modrá lagúna. Nervózne som sa zahniezdila a on okamžite ustarene zareagoval: "Čo sa stalo? Nesedí sa ti pohodlne?"
"Neblázni! Veď na jedničke dávajú zostrih včerajších pohárových zápasov!"
"To nič, drahá. Pozri, aké romantické..." Na obrazovke sa Brooke Shieldsová slastne prevaľovala vo vlnách morského prílivu a môj milý si roztúžene vzdychol: "Pozri, aké má krásne malé prsia, presne ako tvoje..."

Odmietla som veriť vlastným ušiam. Čo mu šibe? Veď odkedy sa poznáme, ide oči nechať na Pamele, Samanthe Foxovej a všetkých tých silikónových kráskach a teraz... Pritúlil sa ku mne: "Objím ma, prosím ťa".
Začala som mu rozopínať košeľu, ale on mi zadržal ruku a zahľadel mi do očí:  "Nie, nechcem sex, iba ma objím a drž ma, prosím, v náručí."

Vtedy som pochopila, že môj milý definitívne zošalel. A už ma vôbec neprekvapilo, keď sa večer, pred tým, než sme sa uložili do postele, učesal, oholil a umyl si zuby.

Ráno ma zobudila vôňa čerstvo uvarenej kávy. Na nočnom stolíku som našla podnos s hemendexom, rožkami, maslom a lístoček: "Občas nezaškodí zmena. Milujem ťa."

Pochopila som a odľahlo mi. Nepreskočilo mu. Iba si dal zopár prednovoročných predsavzatí.

Večer ma čakal v kuchyni, v jednej ruke pohár s pivom, v ústach sa mu hompáľala cigareta a pokojne díval, ako sa mocujem s nákupom. Nevydržala som:

"Neseď tu ako žaba na prameni! Nevidíš, že neviem, kde mi hlava stojí?"

Nebeské spoje

Hľadala som ich jedno celé poludnie. Obrátila som hore nohami maminu skrinku, v ktorej má odložených niekoľko desaťročí. Prehŕňala som sa obálkami s nezmyselnými tlačivami, neodškriepiteľnými dokumentmi, škatuľkami s jej ľúbostnými listami a fotografiami ľudí, z ktorých väčšina už dávno opustila tento svet. Pomedzi to sa týčili kôpky starých kníh, krížovkárske príručky a píšuce a nepíšuce perá, bavlnky a dva apartné parfumiky. Všetko som to poprezerala, prelistovala, očuchala, ale moje pátranie sa skončilo neúspechom. "Určite sú tam, niekde som ich tam kedysi odložila, " tvrdila mi mamka zo svojho obľúbeného kresla. Ale nebolo ich, akoby sa vyparili... Tak ako ten čas, keď sa za oknom zavčasu zmrákalo a my s mamkou sme si sadli v tej istej izbe, mama otvorila tú istú skrinku, vytiahla z nej hárok listového papiera, pero, a nasadila si okuliare. Tak diktuj, hovorievala mi, ešte malej analfabetke, a ja som začínala: "Tak teda: Kedves Jézuska (Milý Ježiško!)"  

Hľadala som tie listy spred niekoľkých desaťročí, pretože som z nich chcela na tomto mieste citovať a usvedčovať sa z toho, aké neskromné túžby mnou lomcovali v čase predvianočnom (...."a ešte mi prines veľkú bábiku a nezabudni ani na nejaké prekvapenie", stálo tam čierne na bielom).Ježiško, samozrejme, prinášal všetko, o čom som ho žiadala, a k tomu pridával prekvapení hneď niekoľko.Keď som tak vtedy zvažovala mamine a Ježiškové možnosti, tak Ježiškovi som prenechávala tie náročnejšie požiadavky, pričom mamke som vravievala, že to by ona nezohnala, ale v nebi to budú mať určite.

          Mali. Stačilo len nadiktovať ten jeden list ročne a všetky túžby sa mi zhmotňovali pod vianočným stromčekom. Bábika Bözsike, cikajúci chlapček Béla, Kocúr, ba aj sporáčik na imaginárne obedy pre umelohmotné a plyšové potomstvo.

          Aká sklamaná som bola, keď mi v tretej triede (áno, až vtedy!), mama na moje veľké naliehanie potvrdila, čo som iba matne tušila. Žiadne listy, žiadny Ježiško.  Do očí mi vhŕkli slzy. Ako je to možné, že to nie je pravda, keď som tak veľakrát počula šuchot anjelských krídel za zamknutými dverami obývačky a videla obrovskú žiaru v záhrade tesne predtým, ako sa ozval zvonček? So zlomeným srdcom som vtedy po prvýkrát vyrobila v družine mame tanierik zo sadry. Pod stromček. Dokonca som zobrala všetky svoje úspory a v najbližšom nákupnom stredisku dokúpila ďalšie dary: dedovi látaciu niť, reku, nech si štopká ponožky, babke mydlo za tri koruny... A sestre, ktorá žila v sladkom nevedomí, som navrhla, že môžeme spolu napísať list Ježiškovi a ona mi môže diktovať. Tak som sa po prvýkrát ocitla na druhej strane... A na umelohmotný ďalekohlad, ktorý tak nevyhnutne potrebovala, mi do ôsmich korún doložila mama....

          Keď sme v ten rok prišli na večeru k babke, pamätám si, ako zúfalo som sa usilovala predstaviť si, že všetko je tak, ako po iné roky. Obnažená pravda však vytŕčala z každého rohu - dedko idúci nenápadne zazvoniť, strýko so zvyškami baliaceho papiera, veľavravné poznámky dospelých pod stromčekom ...

        Jediné, o čo som vtedy ešte neprišla (ale o tom, že to mám, som, samozrejme nevedela), bola pravá a nefalšovaná radosť z darčekov. Každý jeden bol ohromný a každý jeden som si želala. Všetko, čo prichádzalo, bolo želané ... Sladký čas detstva.

          S postupujúcou pubertou sa vybaľovacie rituály stávali čoraz otravnejšie. Miliónta nočná košeľa, šialený háčkovaný výtvor na hlavu (rozumej "praktická čiapočka, ktorá teraz letí"), nemožné blúzky s tuhým kartónovým golierom a manžetami a, samozrejme, nechýbalo Obrovské prekvapenie, nejaká svieža vôňa, produkt kozmetického priemyslu niektorej z členských krajín RVHP ... Povinne som sa do všetkého musela okamžite nasúkať, vytočiť pod haluzami vianočného stromu piruetu a tento výstup sprevádzať uznanlivými vzdychmi o tom, ako sa mi to zíde a že je to krásne. (Keby som tak bola mohla napísať Ježiškovi!)

           Potom jedného podvečera zase poletoval sneh a ja som uvážila, že moja dcéra je už dosť zrelá na to, aby využila nebeskú poštu. List sme dali do okna a ja som malej povedala, že po list si príde Ježiško. Keď išla spať, konečne mi došlo, že list iba tak nezmizne a odteraz som tu nejvyšším Ježiškovým splnomocnencom. Sentimentálne som list uschovala na neznáme miesto a na druhý deň vyrazila do ulíc. "Mesto je plné Ježiškov", preletelo mi hlavou. 

Obchodný dom by v tej chvíli obratnejší štylista využil ako námet na esej o súmraku ľudskej civilizácie, kde ľudský mozog funguje už len na čiarkové kódy tovaru a vedomie je napojené na mantru "Always Coca-Cola"... Ja som však v sebe objavila v tom dave medzi preplnenými regálmi chrám! Bola som Ježiškom! Túžby môjho dieťaťa mali hmotné obrysy a zhmotňovala som ich ja! A potom, čo na tom, že deti si v tých listoch želajú samé bábiky, autíčka, stavebnice a počítače! Odrazu som nechápala, prečo by som s odstupom času mala k svojim detským želaniam pristupovať s toľkou otupenosťou. Vari preto, že som získala onen nenávidený "globálny" presah, na ktorý som vskutku bola na chvíľu hrdá? Keby ma na ulici zastavili anketári s otázkou, čo by som si želala na Vianoce, iste by som nejakou rozvitou vetou odvetila, že vlastne nič, iba zdravie pre celú rodinu a celosvetový mier. Veď kto by si niečo také neželal, všakáno? (A hlavná vec, že tieto želania považujeme za také ľudské, prosté a pozbavené materializmu ! Takéto odpovede s vlahou v hlase zvlášť radi potia politici, priemyselnými alebo aj grázli rozličného gangu). Zvyk je taký, že sotva by bolo vhodné hovoriť o tom, že by mi bodli nové lodičky, slušivý kabát, ba i taký ten rúž v striebornej tyčinke. Nechcela by som predsa vyznieť ako hlupaňa, ktorá nevie, kde ľudstvo päta tlačí, a zaujímajú ju iba vlastné egocentrické chúťky.

          Deti však do listov Ježiskovi o globálnych problémoch ľudstva nepíšu, a preto aj od neho dostávajú tie najkrajšie darčeky... Deti veria Ježiskovi a veria v Ježiška. Ježisko zase v ne. Nebeská pošta funguje bez zádrhov, a ja sa budem rada brodiť kašovitým snehom alebo v čľapkanici  aj tento rok. Plniac prosbu z listu, ktorý zmizol z okenného parapetu, sa cítim nesmierne dôležitá a poctená, že som dostala šancu stať sa aspoň na chvíľu zmysluplnou súčiastkou nebeského súkolia ....

Sfúknutý prach

Melodramatická, usmievavá i vážna je cesta spomienok. Utriedené obdobiami, uložené časom sa občas hlásia o slovo. Dnes mám chuť vliezť pod tú deku prežitých citov a na chvíľu sa tam znova schovať. Možno preto, že je dnes vonku škaredo a možno preto, aby som nezabudla ako chutí táto kapitola. Sfúknem prach a otvorím dvere sladkej nostalgii.
Posledný zápis z roku 2006, hmm, prešiel 5 rokov bez blogovania.
Chýbalo.
Blogovanie je ako písať na múr domu v jednej z miliónov ulíc miliónového mesta ...
prečítajú si len tí čo sa sem zatúlajú ...
a niektorí si zapamätajú cestu a prídu sa pozrieť či niečo nepribudlo ...
niektorí dopíšu svoje myšlienky ..
niektorí len pohladia slová a so smutným úsmevom kráčajú ďalej ...
niektorí sa v tých slovách spoznajú a potom opretí o múr čakajú na pokračovanie príbehu ...

...Tak vitajte opäť na tejto stránke, pokračujem v zápisoch ďalej, píše sa rok 2011.

Žena tvojich snov

Keď jej mobil zazvoní o pol ôsmej ráno, znamená to, že buď niekto sa chce vyrozprávať, sa pomýlil, alebo jednoducho sa nutne potrebuje pomilovať. U niektorých ľudí však prvé dve možnosti neprichádzajú vôbec do úvahy.
Jedno zazvonenie. Druhé. V polovici tretieho...
Haló?---Čau, môžem?---Ahoj, môžeš.---Spíš?---Nie.---Chcem ťa.---Ja viem.---

Zoznám sa so ženou svojich snov. Ženou, ktorej lojalita k tvojim sexuálnym túžbam prežije hádam aj Matuzalema. Ženou, pred ktorou ťa tvoja matka vždy varovala a o ktorej tvoj otec vždy vedel, že si ťa nájde. Prečo? Pretože on mal pravdepodobne podobnú ženu. Žena tvojich snov nikdy nepovie nie. Zažiješ s ňou oveľa viac pohody a srandy, než kedykoľvek v budúcnosti, keď ťa prídu vyzdvihnúť starí kamoši, aby si s nimi išiel po futbale na pivo.

Žena tvojich snov vie, že tvoja vášeň sa začína už pri vchodových dverách. Niekedy sa ani nedostanete do spálne. Vie, že neodložíš osobné veci svojej manželky do vedľajšej izby a nezriedka ti dovolí, aby si si ju vzal priamo tam v obývačke, kde tie drobné predmety všade naokolo pripomínajú prítomnosť inej ženy. Žena tvojich snov vie, že nikdy nebude patriť medzi tvoje stále partnerky.

Všetko, čo od teba dostane, sú milé rečičky - vravíš jej, aká je drobnučká, hladká, že nemyslíš na nič iné, iba na to, aké je úžasné do nej vkĺzavať.

Nepýtaš sa, ako sa má, či je šťastná. Nepýtaš sa jej, či má dosť peňazí na tú krásnu krajkovú bielizeň, čo videla vo výklade a neponúkneš sa, že jej to sexi prádlo zaplatíš. Nikdy by si sa k takému niečomu neznížil. To by predsa vyzeralo, že jej platíš za poskytnuté služby a ona by to naozaj tak aj brala. Žena tvojich snov nie je prostitútka. Má svoje city. To, čo robí, je rovnako o jej vášni ako aj o tvojej.

Tak či onak - stojí pred vchodovými dverami. V tesnom tričku, bez podprsenky, v džínsoch a bez nohavičiek. Vždy myslíš na to, že so ženou tvojich snov začneš pomaly, ale v momente, keď stojí vo dverách, všetky predsavzatia vyfučia hore komínom a ty z nej začneš horúčkovito strhávať odev ako baliaci papier z vianočného darčeka. Ty sám nie si nijako slávnostne oblečený. Načo aj? Nemusíš na ňu robiť dojem, patrí ti už roky. Pravdu povediac - nebola to práve žena tvojich snov, kto ťa upozornila, že máš trochu chladnú manželku? "Mňa nemusel nikdy žiaden muž prosiť o sex". šepkávala ti do ucha.

V lete za tebou prišla nespočetnekrát a nikdy - ani jediný raz - ti nepovedala: "Nevravela som ti to?". Ona taká jednoducho nie je.

Napriek tomu nikdy si jej neposlal pohľadnicu, nikdy si ju nevzal so sebou na večeru a nikdy si ju nepredstavil svojej rodine. Žena tvojich snov neznesie vetu: "Už musím ísť".

Na tom všetkom nezáleží, keď sa v predsieni sa očami vpíjaš do jej nahého tela. Náhle je tou najchutnejšou lahôdkou na banketovom stole. Nikdy sa od teba neodťahuje. Naopak - vždy ti vyjde v ústrety. Ak chceš začať večer tým, aby sa posadila na kuchynskú linku, nahá s prsiami vyzývavo vytrčenými dopredu a hlavou zaklonenou, nenamieta. Ak si ju cheš vziať odzadu, súhlasí. V sprche? Žiaden problém. Chceš jej priviazať ruky o čelo postele? Do toho. Postojačky? Stačí povedať.

Žena tvojich snov neverí všetkým tým klamstvám, ktoré vravíš vo chvíľach bezprostedne pred orgazmom. Vie, aký je rozdiel medzi milovníkom a milencom. Sníva o tom, že aspoň raz v živote sa ráno odlepí z plachty, aby si dala rýchlu sprchu, prv než sa zobudíš s erekciou. Občas by ti nechala na nočnom stolíku odkaz: "Mám ťa rada."

Toto je na žene tvojich snov najdôležitejšie: samostatne - bez toho, že by si ju o to požiadal - sa púšťa do všetkých maličkostí a popritom urobí absolútne všetko. Pýta si od teba za to niekedy odmenu? Žiada tvoju pozornosť, lásku, oddanosť? Nie. Žena tvojich snov vie, kde je jej miesto, chápe svoje postavenie a sníva o dni, keď jej zavoláš a požiadaš ju, aby zostala s tebou dlhšie ako iba dve hodiny; keď sa ju spýtaš, čo plánuje so zvyškom svojho života. Lenže ty, samozrejme nezavoláš. Muž nikdy neurobí zo ženy svojich snov svoju manželku. Nemôže, lebo žene jeho snov prináleží iná úloha ako jeho stálej partnerke a manželke. Jej to však nemôžeš vysvetľovať. Jazyk, ktorý používaš na uspokojenie žiadostivosti tela, sa zrazu zauzlí, keď sa pokúšaš o komunikáciu iného druhu.
A bude to tak vždy.

Vášeň prekĺzne pomedzi prsty ako voda. Tvoj život sa bude uberať svojim chodníčkom, oslabený o fyzický kontakt s ňou a ona pôjde ďalej, aby stretla nového muža a zažila s ním nové(?) veci. Už nebude ženou snov. Ani tvojich, ani nikoho iného.

Ale prídu noci - možno o pár rokov - keď sa v posteli odvrátiš od svojej manželky a zahľadíš sa na digitálny budík na nočnom stolíku. Budeš vedieť, že je tam niekde a že hľadí na podobný budík, mysliac na to isté. Lenže - nezavoláš jej. A muž v jej posteli nebude vôbec tušiť, aký osobitný význam má táto hodina pre jeho milenku - že jej pripomína všetky tie chvíle, keď sa vkrádala k tebe a dovolila ti, aby si s ňou robil, čo sa ti zachce. V kuchyni, s hlavou zaklonenou, prsiami vyzývavo vytrčenými dopredu a tvojimi rukami na všetkých príjemných miestach.

Tvoje tajomstvo je dobre strážené. Nič nemôže vstúpiť medzi vás a tieto spomienky. Nijaká žena už pre teba nebude tak skákať ako práve ona.
Lenže ty si ju preskočil.

Čo iné ti zostalo???

Prečo som ho (ne)zabila

Celý deň som sa zvŕtala okolo sporáka, aby som ho prekvapila delikátnou špecialitou. Omáčku som pasírovala trikrát, aby bola jemnejšia, dochucovala špeciálnymi prísadami a vytvorila rajské jedlo. Pripravila som slávnostnú večeru, zapálila sviečky a čakala, že pochváli moje kuchárske umenie. Zbytočne.

„Zjedol to za dve minúty ako obyčajné párky, bez slova. Šampanské nalial do seba ako pollitrák piva a odgúľal sa k televízoru. Mala som sto chutí ho zabiť.“

„Tak mu dávaj párky s pivom a máš pokoj, „ radila mi kamarátka. „Len ho, preboha, nezabíjaj. Postačujúcim trestom je už aj to, že má upchaté chuťové kanáliky. Nakoniec, môžeš byť rada. Aspoň vieš, že odteraz už nemusíš svojmu drahému vymýšľať žiadne kulinárske prekvapenia, ušetríš čas i peniaze.“

Zrejme si väčšina z nás dokáže spomenúť na množstvo situácií, v ktorých sme sa pohrávali s myšlienkou siahnuť na život svojho manžela/partnera. Účinným spúšťacím mechanizmom neraz mohla byť nevera, surovosť či neodovzdanie výplaty. Dôvodov nakoniec podľa nátury existuje nepreberané množstvo – na rozdiel od dôvodov prečo nezabiť toho svojho, ktorých je skutočne ako šafranu.

Tým najzávažnejším je skutočnosť, že aj muž je živá bytosť, a my ženy, ktoré dávame život, by sme sa ani v prípade manžela nemali znížiť k takej krutosti. Existuje však aj veľmi prozaický brzdiaci mechanizmus – zabitie manžela nie je pred súdom klasifikované ako poľahčujúca okolnosť. Aj v prípade neodolateľného nutkania by nám malo úplne stačiť použitie miernejších prostriedkov. Na svojho manžela môžeme napríklad na výstrahu vychrstnúť fľaštičku kyseliny sírovej alebo ho pokropiť inou žieravinou, ktorú máme práve po ruke. Ja viem, mnohé z nás si hovoria, že trvalé zmrzačenie partnera nie je dostatočným trestom za všetky príkoria, a navyše by nám zostal na krku škaredý mrzák, ktorého neradno poslať ani na nákup, nieto s ním tráviť spoločné dovolenky. Čiastočne je to pravda, ale ruku na srdce, dokážeme sa natoľko kontrolovať?

Skôr ako sa odhodláte na krajné riešenie, berte, prosím vás, pri svojom rozhodovaní do úvahy aj skutočnosť, že muž je od prírody tvor lenivý, nadovšetko milujúci pokoj, špinu a neporiadok (no, zato výnimky existujú!). Nie je pravda, že sa nám vysmieva, keď nás z horizontálnej polohy pozoruje, ako deň čo deň zbierame po celom byte jeho ležérne porozhadzované ponožky a spodnú bielizeň a z dverí do obývačky strhávame jeho nohavice a košeľu. Nie, skutočne sa nevysmieva, naopak, on je nešťastný, že vnášame poriadok do jeho milovaného organizovaného chaosu. Presne tak, ako keď vysávame a utierame prach, alebo mu po mesiacoch daromných prosieb konečne upraceme písací stôl. Tie nekonečné litánie a výbuchy hnevu by si však skutočne mohol odpustiť. Je tam toho, že odrazu nevie nájsť svoj odborný referát na akúsi medzinárodnú konferenciu. Ak je taký múdry, nech si svoj prejav napíše znova. V opačnom prípade nech sa mu nelení prehľadávať kontajnery. Možno v nich nájde ten svoj pozliepaný, popisovaný kompilát, v ktorom sa na každej strane odvoláva na niekoho iného, len na seba nie. Mal si svoj chliev upratať sám. Hoci všetky dobre vieme, že sám by to neurobil azda nikdy. Muži však skutočne nemôžu za to, že by sa najradšej do smrti vyvaľovali vo svojom teplučkom chlieve.

To len na samom začiatku vyzerajú ako zo škatuľky, čistučkí, voňavučkí, pozorní, jemní, dochvíľni a vášniví. Medzi dôvody, prečo ich nezabiť, patrí aj to, že kedysi na začiatku sa predsa len usilovali a veľmi sa nám chceli podobať.

Aj milovanie s nami im kedysi prinášalo očividnú rozkoš. Najradšej by nás boli opreli o každú bránu či garáž a v posteli dokázali vyvádzať aj celučičkú noc. Stačí, ak sfúknete prach z listov a opäť sa začítate do všetkých tých ľúbostných vyznaní, ktorými vás svojho času zaplavovali, a zistíte, že vo svojej podstate vlastne nie sú takí zlí. To len príval povinností a nových známostí ich časom ozbíjal o kedysi také frekventované výrazy, ako „ľúbim ťa“ alebo „miláčik“. Niekedy mám pocit, že postupne zabudnú aj naše mená, ktoré ešte pred rokmi nežne slabikovali zo sna.

Ale či ich za to vážne máme hneď zabiť? Za to, že majú čoraz viac všakovakých rokovaní a stretnutí, že po večeroch tvrdo pracujú a že tú štipku voľného času venujú namiesto rodine svojim koníčkom? Veď čo nám bráni, aby sme s nimi chodili cvičiť do posilňovní, hrali tenis, golf či biliard alebo zaskočili na partičku mariášu či futbalový alebo hokejový zápas? Vari iba také drobnosti, ako je výchova detí, varenie, pranie, žehlenie, upratovanie alebo nakupovanie?

Našťastie, odkedy existujú mobilné telefóny, môžeme si s manželmi niektorý deň aspoň na diaľku prehodiť nejaké to slovko. Ale keď si vypnú tie svoje mobily, sme nahraté. A už v nás mimovoľne vŕta červ pochybností.

Naša obrazotvornosť nepozná hranice.

Živo si predstavujeme našich vyvolených, ako niekde úspešne zvádzajú sotva plnoleté dievčatká.

Fuj!

No, nezabili by ste ich?!

Testosterón

Dnes som šla nakupovať. Bola som ako v siedmom nebi. Taká úľava – vstúpila som do obrovského obchodného domu, dlaňami som zľahka pohládzala bielizeň, prstami skúmala rozdiely v hebkosti tkanín, skúšala som si vesty, šaty, všetko som pomaly vychutnávala a pred zrkadlom robila grimasy ako Marilyn Monroe na LSD.

Je to oveľa väčšia sila, ako sa predávkovať testosterónom. Neviem pochopiť, ako sa chlapi vyrovnávajú s tým, že im každý deň buble v krvi taká záplava hormónov – a najmä v noci. Ako vôbec môžu rozmýšľať? Dokážu pri tom nakupovať, ponevierať sa po obchodoch a vyberať si novú spodnú bielizeň?

Včera popoludní som vďaka testosterónu spáchala ťažký ženský hriech. Zašla som za svojou blízkou priateľkou na čaj a skončila som vedľa jej manžela na pohovke. Majú dosť malú pohovku a ja som si vždy myslela, že on je veľmi príťažlivý mladý muž – má krásne modrozelené oči, hustú šticu pretkanú zlatými a ryšavými vlasmi, je vysoký, svalnatý – ach, bože! Karol sedel len niekoľko centimetrov odo mňa. Pozeral sa na futbal. Musela som skoncentrovať všetku svoju silu, aby som sa ovládla a neprešla mu rukou po stehne. Fantastické, do detailov vykreslené sexuálne predstavy mi v tej chvíli začali prúdiť z hlavy smerom do rozkroku. Až sa mi iskrilo pred očami.

Teraz si už všetci určite hovoríte: „O čo tu, dočerta, ide?“ Som veľmi rada, že ste sa ozvali. Stretla som sa s jednou známou - lesbičkou, ktorá mi pri káve porozprávala, aké to je, keď si dá testosterón. Hovorila o tom, aká bola nadržaná, agresívna, a čojaviemešteaká, skrátka ako chlapi. To ma zaujalo. Komu by napadlo, že ľudia môžu testosterón užívať ako liek? Samozrejme, že som to chcela hneď vyskúšať. Aby som spoznala, čo robí muž mužom. Aby som na chvíľu získala mozog, ktorý chápe, ako funguje karburátor. Aby som si vyskúšala rozdiel medzi ľavou a pravou polovicou mozgu. Byť niekým, kto sľúbi, že zavolá, a potom nezavolá. Keď som sa vrátila domov, môj doktor ma ubezpečil, že ak si na jeden-dva dni prilepím na kožu testosterónovú náplasť, nenarastú mi ani fúzy, ani nič iné. A napísal mi recept. Fakt.

Magistra v lekárni sa na mňa dívala trochu začudovane. Zaplatila som a odniesla si náplasti domov. Prilepila som si ich na kožu, podľa návodu nahriala sušičom na vlasy a čakala.

Prišlo to na mňa, keď som sedela pri počítači. Obrazovka sa z ničoho nič rozžiarila a zvyšok miestnosti stmavol. Tak ma to vyviedlo z miery, že som zavrtela hlavou. Skúsila som to ešte raz. Ešte vždy všetko vyzeralo čudne. Napadlo mi, že mám nádor na mozgu. Na čokoľvek som sa pozrela, všetko pôsobilo zvláštne. Alebo to žiarilo, alebo to bolo tmavé. Nijaké poltóny, len samé kontrasty –slovom, svet bol úplne iný.

Potom prišli chalani, aby si pozreli futbal. Prinútili ma piť pivo a hrýzť tie odporné oranžové čipsy. Pivo ma vtedy nudilo, ale futbal bol omnoho zaujímavejší. Keď z ihriska odniesli môjho beka, skrútilo mi žalúdok. Je to predsa môj zadák! Môj človek, patrí k našej partii. Nech ho každý nechá na pokoji. A keď naši vyhrali, nespoznávala som samu seba. Normálne, keď v televízii ukazujú mužstvo, ktoré prehráva, tak s ním spolucítim. Držím mu palce. Teraz to bolo inak. Teraz som mu želala totálnu skazu, respektíve ešte niečo horšie.

Šli sme do nočného podniku, aby sme zistili, či ma náhodou nezačnú vzrušovať ženy. Nepriťahovali ma. Celá moja sexuálna energia ma hnala smerom k chlapom.

V bare to bolo dokonalé. Všetko, čo som povedala, sršalo vtipom, bolo to duchaplné, sadlo to. Vykladala som celý rad historiek. Všetci napäto počúvali, moje rozprávanie bolo oveľa zaujímavejšie, ako keby rozprával niekto iný. Kdesi v hĺbke mysle som sa síce pýtala sama seba, či je na vine ten testosterón, ale to predsa nemohla byť pravda. Skrátka, bola som skvelá – to je všetko.

Cestou späť som každému, kto sa mi na diaľnici priplietol do môjho pruhu, želala okamžitú smrť. Môjmu motoru som verila nadovšetko. Bol rýchlejší a silnejší ako čokoľvek na svete.

Na druhý deň ráno som sa zobudila pekelne mrzutá. Všetci okolo niečo kazili. Spoločnosť, ktorá obhospodaruje mobilné telefóny, si zmyslela, že ma ošmekne, ale nedala som sa. Nemala som chuť maznať sa so svojim psom. Moja nová rola ma začínala hnevať, otravovalo ma, ako mi všetci telefonujú a pýtajú sa, či sa mi už začínajú páčiť dievčatá. Všetko mi liezlo na nervy.

A moje vášne stále mocneli. Zvyčajne sa vzruším, ak na to je nejaký dôvod. Napríklad pri kefovačke. Keď sa dívam na Dennisa Quaida vo filme Polícia z New Orleansu. Keď chrúmem obrovskú mrkvu. Ale teraz sa mi pohlavný pud usadil v tele natrvalo a len číhal na svoju príležitosť. Chlap, ktorý v televízii číta predpoveď počasia, vyzeral vynikajúco. Doručovateľ z kuriérnej služby, ten škriatok, ktorého si nemožno zmýliť s nikým a ničím, ku mne vysiela celkom zaujímavé signály. Ale všetko prekonal Karol, manžel mojej kamarátky.

Musela som sa od Karola odtrhnúť násilím. Potila som sa, v žalúdku som mala ťažobu, a keď som dorazila domov, zvalila som nárazníkom susedovu popolnicu. Vbehla som dnu, sadla si na zem, v hlave mi hučalo ...

To je teda poriadne svinstvo! Už mi to vôbec nepripadalo ako zábava. Nečudujem sa chalanom, keď na nich v škole prídu takéto vášne, že vyvádzajú ako šialenci. Túto vysoko účinnú látku treba dávkovať na lekárnických vážkach. Môže vám pekne zamotať hlavu, či už chcete alebo nie. Každá žena by si to mala vyskúšať, napríklad, keď práve doma zalieva kvety.

Nadvihla som si sukňu, aby som tie ohavné náplasti strhla. (Možno som si nemala dávať tri, pretože mi radili, aby som použila len jednu. Ale ja som nikdy nepočúvala rady lekárov.)

V tej chvíli som sa zastavila.

Musela som urobiť ešte jedno.

Vošla som do spálne a masturbovala.

Dostavil sa ostrý a veľmi krátky orgazmus.

Kratučkých desať sekúnd namiesto zvyčajnej minúty.

Desať sekúnd.

Stojí to vôbec za reč?