Žena tvojich snov

Keď jej mobil zazvoní o pol ôsmej ráno, znamená to, že buď niekto sa chce vyrozprávať, sa pomýlil, alebo jednoducho sa nutne potrebuje pomilovať. U niektorých ľudí však prvé dve možnosti neprichádzajú vôbec do úvahy.
Jedno zazvonenie. Druhé. V polovici tretieho...
Haló?---Čau, môžem?---Ahoj, môžeš.---Spíš?---Nie.---Chcem ťa.---Ja viem.---

Zoznám sa so ženou svojich snov. Ženou, ktorej lojalita k tvojim sexuálnym túžbam prežije hádam aj Matuzalema. Ženou, pred ktorou ťa tvoja matka vždy varovala a o ktorej tvoj otec vždy vedel, že si ťa nájde. Prečo? Pretože on mal pravdepodobne podobnú ženu. Žena tvojich snov nikdy nepovie nie. Zažiješ s ňou oveľa viac pohody a srandy, než kedykoľvek v budúcnosti, keď ťa prídu vyzdvihnúť starí kamoši, aby si s nimi išiel po futbale na pivo.

Žena tvojich snov vie, že tvoja vášeň sa začína už pri vchodových dverách. Niekedy sa ani nedostanete do spálne. Vie, že neodložíš osobné veci svojej manželky do vedľajšej izby a nezriedka ti dovolí, aby si si ju vzal priamo tam v obývačke, kde tie drobné predmety všade naokolo pripomínajú prítomnosť inej ženy. Žena tvojich snov vie, že nikdy nebude patriť medzi tvoje stále partnerky.

Všetko, čo od teba dostane, sú milé rečičky - vravíš jej, aká je drobnučká, hladká, že nemyslíš na nič iné, iba na to, aké je úžasné do nej vkĺzavať.

Nepýtaš sa, ako sa má, či je šťastná. Nepýtaš sa jej, či má dosť peňazí na tú krásnu krajkovú bielizeň, čo videla vo výklade a neponúkneš sa, že jej to sexi prádlo zaplatíš. Nikdy by si sa k takému niečomu neznížil. To by predsa vyzeralo, že jej platíš za poskytnuté služby a ona by to naozaj tak aj brala. Žena tvojich snov nie je prostitútka. Má svoje city. To, čo robí, je rovnako o jej vášni ako aj o tvojej.

Tak či onak - stojí pred vchodovými dverami. V tesnom tričku, bez podprsenky, v džínsoch a bez nohavičiek. Vždy myslíš na to, že so ženou tvojich snov začneš pomaly, ale v momente, keď stojí vo dverách, všetky predsavzatia vyfučia hore komínom a ty z nej začneš horúčkovito strhávať odev ako baliaci papier z vianočného darčeka. Ty sám nie si nijako slávnostne oblečený. Načo aj? Nemusíš na ňu robiť dojem, patrí ti už roky. Pravdu povediac - nebola to práve žena tvojich snov, kto ťa upozornila, že máš trochu chladnú manželku? "Mňa nemusel nikdy žiaden muž prosiť o sex". šepkávala ti do ucha.

V lete za tebou prišla nespočetnekrát a nikdy - ani jediný raz - ti nepovedala: "Nevravela som ti to?". Ona taká jednoducho nie je.

Napriek tomu nikdy si jej neposlal pohľadnicu, nikdy si ju nevzal so sebou na večeru a nikdy si ju nepredstavil svojej rodine. Žena tvojich snov neznesie vetu: "Už musím ísť".

Na tom všetkom nezáleží, keď sa v predsieni sa očami vpíjaš do jej nahého tela. Náhle je tou najchutnejšou lahôdkou na banketovom stole. Nikdy sa od teba neodťahuje. Naopak - vždy ti vyjde v ústrety. Ak chceš začať večer tým, aby sa posadila na kuchynskú linku, nahá s prsiami vyzývavo vytrčenými dopredu a hlavou zaklonenou, nenamieta. Ak si ju cheš vziať odzadu, súhlasí. V sprche? Žiaden problém. Chceš jej priviazať ruky o čelo postele? Do toho. Postojačky? Stačí povedať.

Žena tvojich snov neverí všetkým tým klamstvám, ktoré vravíš vo chvíľach bezprostedne pred orgazmom. Vie, aký je rozdiel medzi milovníkom a milencom. Sníva o tom, že aspoň raz v živote sa ráno odlepí z plachty, aby si dala rýchlu sprchu, prv než sa zobudíš s erekciou. Občas by ti nechala na nočnom stolíku odkaz: "Mám ťa rada."

Toto je na žene tvojich snov najdôležitejšie: samostatne - bez toho, že by si ju o to požiadal - sa púšťa do všetkých maličkostí a popritom urobí absolútne všetko. Pýta si od teba za to niekedy odmenu? Žiada tvoju pozornosť, lásku, oddanosť? Nie. Žena tvojich snov vie, kde je jej miesto, chápe svoje postavenie a sníva o dni, keď jej zavoláš a požiadaš ju, aby zostala s tebou dlhšie ako iba dve hodiny; keď sa ju spýtaš, čo plánuje so zvyškom svojho života. Lenže ty, samozrejme nezavoláš. Muž nikdy neurobí zo ženy svojich snov svoju manželku. Nemôže, lebo žene jeho snov prináleží iná úloha ako jeho stálej partnerke a manželke. Jej to však nemôžeš vysvetľovať. Jazyk, ktorý používaš na uspokojenie žiadostivosti tela, sa zrazu zauzlí, keď sa pokúšaš o komunikáciu iného druhu.
A bude to tak vždy.

Vášeň prekĺzne pomedzi prsty ako voda. Tvoj život sa bude uberať svojim chodníčkom, oslabený o fyzický kontakt s ňou a ona pôjde ďalej, aby stretla nového muža a zažila s ním nové(?) veci. Už nebude ženou snov. Ani tvojich, ani nikoho iného.

Ale prídu noci - možno o pár rokov - keď sa v posteli odvrátiš od svojej manželky a zahľadíš sa na digitálny budík na nočnom stolíku. Budeš vedieť, že je tam niekde a že hľadí na podobný budík, mysliac na to isté. Lenže - nezavoláš jej. A muž v jej posteli nebude vôbec tušiť, aký osobitný význam má táto hodina pre jeho milenku - že jej pripomína všetky tie chvíle, keď sa vkrádala k tebe a dovolila ti, aby si s ňou robil, čo sa ti zachce. V kuchyni, s hlavou zaklonenou, prsiami vyzývavo vytrčenými dopredu a tvojimi rukami na všetkých príjemných miestach.

Tvoje tajomstvo je dobre strážené. Nič nemôže vstúpiť medzi vás a tieto spomienky. Nijaká žena už pre teba nebude tak skákať ako práve ona.
Lenže ty si ju preskočil.

Čo iné ti zostalo???

Prečo som ho (ne)zabila

Celý deň som sa zvŕtala okolo sporáka, aby som ho prekvapila delikátnou špecialitou. Omáčku som pasírovala trikrát, aby bola jemnejšia, dochucovala špeciálnymi prísadami a vytvorila rajské jedlo. Pripravila som slávnostnú večeru, zapálila sviečky a čakala, že pochváli moje kuchárske umenie. Zbytočne.

„Zjedol to za dve minúty ako obyčajné párky, bez slova. Šampanské nalial do seba ako pollitrák piva a odgúľal sa k televízoru. Mala som sto chutí ho zabiť.“

„Tak mu dávaj párky s pivom a máš pokoj, „ radila mi kamarátka. „Len ho, preboha, nezabíjaj. Postačujúcim trestom je už aj to, že má upchaté chuťové kanáliky. Nakoniec, môžeš byť rada. Aspoň vieš, že odteraz už nemusíš svojmu drahému vymýšľať žiadne kulinárske prekvapenia, ušetríš čas i peniaze.“

Zrejme si väčšina z nás dokáže spomenúť na množstvo situácií, v ktorých sme sa pohrávali s myšlienkou siahnuť na život svojho manžela/partnera. Účinným spúšťacím mechanizmom neraz mohla byť nevera, surovosť či neodovzdanie výplaty. Dôvodov nakoniec podľa nátury existuje nepreberané množstvo – na rozdiel od dôvodov prečo nezabiť toho svojho, ktorých je skutočne ako šafranu.

Tým najzávažnejším je skutočnosť, že aj muž je živá bytosť, a my ženy, ktoré dávame život, by sme sa ani v prípade manžela nemali znížiť k takej krutosti. Existuje však aj veľmi prozaický brzdiaci mechanizmus – zabitie manžela nie je pred súdom klasifikované ako poľahčujúca okolnosť. Aj v prípade neodolateľného nutkania by nám malo úplne stačiť použitie miernejších prostriedkov. Na svojho manžela môžeme napríklad na výstrahu vychrstnúť fľaštičku kyseliny sírovej alebo ho pokropiť inou žieravinou, ktorú máme práve po ruke. Ja viem, mnohé z nás si hovoria, že trvalé zmrzačenie partnera nie je dostatočným trestom za všetky príkoria, a navyše by nám zostal na krku škaredý mrzák, ktorého neradno poslať ani na nákup, nieto s ním tráviť spoločné dovolenky. Čiastočne je to pravda, ale ruku na srdce, dokážeme sa natoľko kontrolovať?

Skôr ako sa odhodláte na krajné riešenie, berte, prosím vás, pri svojom rozhodovaní do úvahy aj skutočnosť, že muž je od prírody tvor lenivý, nadovšetko milujúci pokoj, špinu a neporiadok (no, zato výnimky existujú!). Nie je pravda, že sa nám vysmieva, keď nás z horizontálnej polohy pozoruje, ako deň čo deň zbierame po celom byte jeho ležérne porozhadzované ponožky a spodnú bielizeň a z dverí do obývačky strhávame jeho nohavice a košeľu. Nie, skutočne sa nevysmieva, naopak, on je nešťastný, že vnášame poriadok do jeho milovaného organizovaného chaosu. Presne tak, ako keď vysávame a utierame prach, alebo mu po mesiacoch daromných prosieb konečne upraceme písací stôl. Tie nekonečné litánie a výbuchy hnevu by si však skutočne mohol odpustiť. Je tam toho, že odrazu nevie nájsť svoj odborný referát na akúsi medzinárodnú konferenciu. Ak je taký múdry, nech si svoj prejav napíše znova. V opačnom prípade nech sa mu nelení prehľadávať kontajnery. Možno v nich nájde ten svoj pozliepaný, popisovaný kompilát, v ktorom sa na každej strane odvoláva na niekoho iného, len na seba nie. Mal si svoj chliev upratať sám. Hoci všetky dobre vieme, že sám by to neurobil azda nikdy. Muži však skutočne nemôžu za to, že by sa najradšej do smrti vyvaľovali vo svojom teplučkom chlieve.

To len na samom začiatku vyzerajú ako zo škatuľky, čistučkí, voňavučkí, pozorní, jemní, dochvíľni a vášniví. Medzi dôvody, prečo ich nezabiť, patrí aj to, že kedysi na začiatku sa predsa len usilovali a veľmi sa nám chceli podobať.

Aj milovanie s nami im kedysi prinášalo očividnú rozkoš. Najradšej by nás boli opreli o každú bránu či garáž a v posteli dokázali vyvádzať aj celučičkú noc. Stačí, ak sfúknete prach z listov a opäť sa začítate do všetkých tých ľúbostných vyznaní, ktorými vás svojho času zaplavovali, a zistíte, že vo svojej podstate vlastne nie sú takí zlí. To len príval povinností a nových známostí ich časom ozbíjal o kedysi také frekventované výrazy, ako „ľúbim ťa“ alebo „miláčik“. Niekedy mám pocit, že postupne zabudnú aj naše mená, ktoré ešte pred rokmi nežne slabikovali zo sna.

Ale či ich za to vážne máme hneď zabiť? Za to, že majú čoraz viac všakovakých rokovaní a stretnutí, že po večeroch tvrdo pracujú a že tú štipku voľného času venujú namiesto rodine svojim koníčkom? Veď čo nám bráni, aby sme s nimi chodili cvičiť do posilňovní, hrali tenis, golf či biliard alebo zaskočili na partičku mariášu či futbalový alebo hokejový zápas? Vari iba také drobnosti, ako je výchova detí, varenie, pranie, žehlenie, upratovanie alebo nakupovanie?

Našťastie, odkedy existujú mobilné telefóny, môžeme si s manželmi niektorý deň aspoň na diaľku prehodiť nejaké to slovko. Ale keď si vypnú tie svoje mobily, sme nahraté. A už v nás mimovoľne vŕta červ pochybností.

Naša obrazotvornosť nepozná hranice.

Živo si predstavujeme našich vyvolených, ako niekde úspešne zvádzajú sotva plnoleté dievčatká.

Fuj!

No, nezabili by ste ich?!

Testosterón

Dnes som šla nakupovať. Bola som ako v siedmom nebi. Taká úľava – vstúpila som do obrovského obchodného domu, dlaňami som zľahka pohládzala bielizeň, prstami skúmala rozdiely v hebkosti tkanín, skúšala som si vesty, šaty, všetko som pomaly vychutnávala a pred zrkadlom robila grimasy ako Marilyn Monroe na LSD.

Je to oveľa väčšia sila, ako sa predávkovať testosterónom. Neviem pochopiť, ako sa chlapi vyrovnávajú s tým, že im každý deň buble v krvi taká záplava hormónov – a najmä v noci. Ako vôbec môžu rozmýšľať? Dokážu pri tom nakupovať, ponevierať sa po obchodoch a vyberať si novú spodnú bielizeň?

Včera popoludní som vďaka testosterónu spáchala ťažký ženský hriech. Zašla som za svojou blízkou priateľkou na čaj a skončila som vedľa jej manžela na pohovke. Majú dosť malú pohovku a ja som si vždy myslela, že on je veľmi príťažlivý mladý muž – má krásne modrozelené oči, hustú šticu pretkanú zlatými a ryšavými vlasmi, je vysoký, svalnatý – ach, bože! Karol sedel len niekoľko centimetrov odo mňa. Pozeral sa na futbal. Musela som skoncentrovať všetku svoju silu, aby som sa ovládla a neprešla mu rukou po stehne. Fantastické, do detailov vykreslené sexuálne predstavy mi v tej chvíli začali prúdiť z hlavy smerom do rozkroku. Až sa mi iskrilo pred očami.

Teraz si už všetci určite hovoríte: „O čo tu, dočerta, ide?“ Som veľmi rada, že ste sa ozvali. Stretla som sa s jednou známou - lesbičkou, ktorá mi pri káve porozprávala, aké to je, keď si dá testosterón. Hovorila o tom, aká bola nadržaná, agresívna, a čojaviemešteaká, skrátka ako chlapi. To ma zaujalo. Komu by napadlo, že ľudia môžu testosterón užívať ako liek? Samozrejme, že som to chcela hneď vyskúšať. Aby som spoznala, čo robí muž mužom. Aby som na chvíľu získala mozog, ktorý chápe, ako funguje karburátor. Aby som si vyskúšala rozdiel medzi ľavou a pravou polovicou mozgu. Byť niekým, kto sľúbi, že zavolá, a potom nezavolá. Keď som sa vrátila domov, môj doktor ma ubezpečil, že ak si na jeden-dva dni prilepím na kožu testosterónovú náplasť, nenarastú mi ani fúzy, ani nič iné. A napísal mi recept. Fakt.

Magistra v lekárni sa na mňa dívala trochu začudovane. Zaplatila som a odniesla si náplasti domov. Prilepila som si ich na kožu, podľa návodu nahriala sušičom na vlasy a čakala.

Prišlo to na mňa, keď som sedela pri počítači. Obrazovka sa z ničoho nič rozžiarila a zvyšok miestnosti stmavol. Tak ma to vyviedlo z miery, že som zavrtela hlavou. Skúsila som to ešte raz. Ešte vždy všetko vyzeralo čudne. Napadlo mi, že mám nádor na mozgu. Na čokoľvek som sa pozrela, všetko pôsobilo zvláštne. Alebo to žiarilo, alebo to bolo tmavé. Nijaké poltóny, len samé kontrasty –slovom, svet bol úplne iný.

Potom prišli chalani, aby si pozreli futbal. Prinútili ma piť pivo a hrýzť tie odporné oranžové čipsy. Pivo ma vtedy nudilo, ale futbal bol omnoho zaujímavejší. Keď z ihriska odniesli môjho beka, skrútilo mi žalúdok. Je to predsa môj zadák! Môj človek, patrí k našej partii. Nech ho každý nechá na pokoji. A keď naši vyhrali, nespoznávala som samu seba. Normálne, keď v televízii ukazujú mužstvo, ktoré prehráva, tak s ním spolucítim. Držím mu palce. Teraz to bolo inak. Teraz som mu želala totálnu skazu, respektíve ešte niečo horšie.

Šli sme do nočného podniku, aby sme zistili, či ma náhodou nezačnú vzrušovať ženy. Nepriťahovali ma. Celá moja sexuálna energia ma hnala smerom k chlapom.

V bare to bolo dokonalé. Všetko, čo som povedala, sršalo vtipom, bolo to duchaplné, sadlo to. Vykladala som celý rad historiek. Všetci napäto počúvali, moje rozprávanie bolo oveľa zaujímavejšie, ako keby rozprával niekto iný. Kdesi v hĺbke mysle som sa síce pýtala sama seba, či je na vine ten testosterón, ale to predsa nemohla byť pravda. Skrátka, bola som skvelá – to je všetko.

Cestou späť som každému, kto sa mi na diaľnici priplietol do môjho pruhu, želala okamžitú smrť. Môjmu motoru som verila nadovšetko. Bol rýchlejší a silnejší ako čokoľvek na svete.

Na druhý deň ráno som sa zobudila pekelne mrzutá. Všetci okolo niečo kazili. Spoločnosť, ktorá obhospodaruje mobilné telefóny, si zmyslela, že ma ošmekne, ale nedala som sa. Nemala som chuť maznať sa so svojim psom. Moja nová rola ma začínala hnevať, otravovalo ma, ako mi všetci telefonujú a pýtajú sa, či sa mi už začínajú páčiť dievčatá. Všetko mi liezlo na nervy.

A moje vášne stále mocneli. Zvyčajne sa vzruším, ak na to je nejaký dôvod. Napríklad pri kefovačke. Keď sa dívam na Dennisa Quaida vo filme Polícia z New Orleansu. Keď chrúmem obrovskú mrkvu. Ale teraz sa mi pohlavný pud usadil v tele natrvalo a len číhal na svoju príležitosť. Chlap, ktorý v televízii číta predpoveď počasia, vyzeral vynikajúco. Doručovateľ z kuriérnej služby, ten škriatok, ktorého si nemožno zmýliť s nikým a ničím, ku mne vysiela celkom zaujímavé signály. Ale všetko prekonal Karol, manžel mojej kamarátky.

Musela som sa od Karola odtrhnúť násilím. Potila som sa, v žalúdku som mala ťažobu, a keď som dorazila domov, zvalila som nárazníkom susedovu popolnicu. Vbehla som dnu, sadla si na zem, v hlave mi hučalo ...

To je teda poriadne svinstvo! Už mi to vôbec nepripadalo ako zábava. Nečudujem sa chalanom, keď na nich v škole prídu takéto vášne, že vyvádzajú ako šialenci. Túto vysoko účinnú látku treba dávkovať na lekárnických vážkach. Môže vám pekne zamotať hlavu, či už chcete alebo nie. Každá žena by si to mala vyskúšať, napríklad, keď práve doma zalieva kvety.

Nadvihla som si sukňu, aby som tie ohavné náplasti strhla. (Možno som si nemala dávať tri, pretože mi radili, aby som použila len jednu. Ale ja som nikdy nepočúvala rady lekárov.)

V tej chvíli som sa zastavila.

Musela som urobiť ešte jedno.

Vošla som do spálne a masturbovala.

Dostavil sa ostrý a veľmi krátky orgazmus.

Kratučkých desať sekúnd namiesto zvyčajnej minúty.

Desať sekúnd.

Stojí to vôbec za reč?

Som blondína, no a čo?

Aby ste mali kompletnejšiu predstavu o mne (a dozvedeli sa, prečo som vymazala vaše vzácne komentáre - nechtiac, prepáčte mi), je načase, aby som niečo napísala o sebe. Začnem s malou inventúrou: vek neurčitý, nohy primerané výške, prsia po otcovi, tvár zrelú pre kozmetický salón, účes ani nehovorím a IQ na bode mrazu. Som totiž blondína.. Všade so sebou vodím čiernovlásku, aby mi našepkávala. Pri zoskoku z lietadla zásadne dopadnem neskôr ako brunetka, pretože cestou zablúdim. Nad posteľou mám napísané Ááááách!, aby som pri milovaní nezabudla text. Keď zomriem, dajú ma do trojuholníkovej truhly, aby som aj po smrti mala nohy v prirodzenej polohe. Na čo som ešte zabudla? Aha. Na joysticku pri počítači mám odtlačok od rúžu a monitor oblievam každý večer vodou, aby sa mi ľahšie surfovalo po internete. No a, samozrejme, čo sa dá, všetko pokazím. Spokojní?

A toť mi pri dverách zazvonil taký celkom šikovný mládenček, čo po bytoch ponúka Oriflame či čo, a keď videl farbu mojich vlasov, hneď pohotovo spustil príval argumentov: Viete, koľko ušetríte na tomto pracom prášku? je rovnako kvalitný ako ten, čo používate ... Mimochodom, aký prací prášok používate?

Ani nepočkal na odpoveď a mlel ďalej, presvedčený, že jeho šarmu taký oriešok ako ja nemôže odolať: to je vlastne jedno, aký používate. Bolo by pre vás najlepšie, keby ste okamžite presedlali na náš výrobok, pretože náš prací prášok perie pri každej teplote, aj pri štyridsiatke, aj pri osemdesiatke, aj v tvrdej, aj v mäkkej vode..., a očká mu pritom svietili potláčaným vzrušením závratného pyramídového zárobku a črtajúcej sa vlastnej siete dílerov.
No počkaj!

Nedáte si kávu? zatiahla som tak zaliečavo, ako sa len dalo, a nasadila na tvár nacvičený úsmev á la Barbie.

Zasekol sa: éééé, myslím, že...

No, len nemyslite, milý môj, a poďte, otvorila som dvere dokorán a odstúpila nabok. Mládencovi zaiskrili oči a sebavedome urobil onen osudný krok. O pol hodiny neskôr opúšťal môj byt oveľa menej sebavedomý a oveľa rozpálenejší. Vo dverách sa ešte vyčítavo obrátil: Prečo nie?

Čo, môj zlatý, prečo nie? zatvárila som sa nevinne.

No, prečo ste ma ... oné... pozvali dnu a potom nič?

Nerozumiem. A potom čo? strúhala som nechápavú tvár.

Len sa nerobte, veď vy dobre viete, o čom hovorím! dupol nohou a vzápätí bolestivo zasyčal. Už mi ho bolo aj ľúto, ale nedalo sa nič robiť, túto hru sme museli dohrať až do konca.

Ja, milý môj, vôbec neviem, o čom hovoríte. O nás blondínach je predsa známe, že nám pánboh veľa chápavosti nenadelil! a s úsmevom som zavrela dvere pred soľným stĺpom s otvorenými ústami, ktorému som pokazila deň.

Na druhý deň ráno som si pred dverami našla trojkilové balenie pracieho prášku.

Ale inak sa vypláca byť blondínkou: napríklad, keď ma vo vlaku chytil sprievodca v prvej triede s miestenkou do druhej a navyše do úplne iného vagóna. Stačilo jedno prekvapené: Óóó, a to je rozdiel? a uniformovaná autorita len odovzdala a kývla rukou a odišla štikať lístky do vedľajšieho kupé. Rovnako v bare, keď som po dvoch-troch drinkoch akože prekvapene zistila, že som si zabudla doma (v úrade, v aute) peňaženku. Vždy sa nájde nejaký dobrák, ktorý chápavo prikývne a ešte chápavejšie za vás zatiahne cech. Alebo keď ma minulý týždeň zastavil policajt, pretože som prešla križovatkou na červenú (naozaj som sa ponáhľala!)

Dobrý deň, pani vodi... spustil automaticky, skôr ako sklopil zrak k oknu auta a zbadal, ako sa mocujem s kľučkou na dverách.

Prepáčte, zakašľala som akože v rozpakoch, keď som ich otvorila, ale okná sa vraj spúšťajú elektronicky, lenže ja neviem, kde je spínač.

Namiesto vypisovania pokutového bloku strávil onen úslužný nadpráporčík najbližších pätnásť minút odborným výkladom obsluhy motorového vozidla vrátane trpezlivých odpovedí na otázky typu: A kde sa zapínajú svetlá? Aká je maximálna rýchlosť? a Prečo sú tie pásy také úzke?

Rozlúčili sme sa ako najlepší priatelia. Ešte mi aj zakýval. Aspoň bude mať spolupolicajtom o čom rozprávať, určite sa dobre zasmejú. A ja som ušetrila minimálne tisícku.

Jediný jeden raz mi táto psychologická husičkovská finta nevyšla: minulý týždeň sa mi pokazilo auto. Odviezla som ho do servisu a cestu do práce som musela absolvovať električkou. Samozrejme, načierno. A keďže Murphyho zákony platia spoľahlivo, po vari desiatich minútach sami tesne nad plecom ozvalo: Revízia cestovných lístkov, prosím. Sklopila som oči do lona a začala som sa prehrabúvať v kabelke. Vo chvíli, keď som mala pocit, že by to už mohlo stačiť, nasadila som svoj obľúbený prihlúpy výraz, vytreštila oči a s úsmevom čo-ja-za-to-môžem-že-som-blondína som zdvihla zrak v očakávaní klasickej reakcie ona-za-to-nemôže-že-je-blond.

Nado mnou stála s natrčenou pravicou revízorka, ktorá na mňa spokojne usmievala, a v tom úsmeve bolo všetko poznanie sveta a márnosti mojich úbohých pokusov o zmilovanie.

Revízia cestovných lístkov, zopakovala a pohodila hlavou so záplavou blond vlasov.

Vyšší záujem

Niektoré veci sa nedajú logicky vysvetliť. Teória relativity. Účinky afrodiziák. Striedanie ročných období. Mužský systém priorít.
Najmä to posledné.

Mohol mať tak tridsaťpäť – hnedá pokožka, napoly od dovolenkového slnka, napoly po predkoch, husté čierne kučeravé vlasy, úzky pás, zelené oči a úsmev, pri ktorom sa mi podlamovali kolená. Okolo nás nastupovali a vystupovali ľudia, tlačili sa babky s nákupnými taškami, biznismeni, ponáhľajúci sa do práce, a školáci, šťukali strojčeky na cestovné lístky a šuchotali stránky novín, ale pre mňa tam bol len on a naše dotýkajúce sa kolená.

A on tam len sedel, nepovedal ani slovo – ani dobrý deň, ani ako sa voláte, ani kam cestujete, iba sa mi díval tým spaľujúcim pohľadom do očí a ja som si podvedome stiahla sukňu o pár centimetrov nižšie a vedela som, že to periférne zazrel, pretože sa mu zreničky rozšírili a pootvoril ústa, za ktorými sa skrývali nádherne biele zuby ako z reklamy na zubnú pastu a ... a konečne som odtrhla zrak a zistila, že autobus brzdí o jednu zastávku ďalej ako som chcela vystúpiť. Zostúpila som po schodíkoch, a keď sa mi jeho melodický hlas ozval za chrbtom, vôbec ma to neprekvapilo.

Prepáčte, ale ... mohol by som vás pozvať na kávu? A vzápätí ospravedlňujúco: pravda, ak sa veľmi neponáhľate.

Obrátila som sa. Bol odo mňa o hlavu vyšší. Ruky mu voľne viseli pri tele – nemal ich vo vreckách alebo založené na prsiach, nevyžarovalo z neho nijaké frajerstvo, nijaké prehnané sebavedomie, bol milý, príjemný, páčil sa mi, vzrušoval ma ...no, jednoducho – pristala som. Ku káve bol koňačik, potom druhý, on mlčal, ja som rozprávala. O sebe, o zamestnaní, trepala som dve na tri a on sa len díval, vyzliekal ma tými svojimi očami, sem-tam niečo jednoslabične prehodil, neurobil nijaký násilný pohyb, nič také, práve naopak, vyhrieva sa v mojej spoločnosti a ... ja som sa bláznivo, pubertálne zamilovala. Po tridsiatke, uznajte! Zvyšok je ľahko predpovedateľný: stali sme sa milencami.

Miloval ma vášnivo, občas pomaly, občas rýchlo, akoby mal v sebe nejaký detektor, ktorým presne odhadoval moje nálady a chute. Bol to fantastický týždeň, chodila som ako v snoch.

A potom prišiel onen nešťastný deň.

Domov som prišla ako obyčajne, nedočkavá, dychtiaca po jeho dotykoch. Zazvonil o štvrtej a na privítanie ma zasypal bozkami. Akoby sme sa boli rozlúčili pred týždňom a nie v ten deň ráno.

Miláčik, zamumlala som cez jeho bozky, dnešný deň je špeciálny, vieš o tom?

Stuhol, odtiahol sa a vážne sa na mňa zahľadel: Hádam len nie si ...? otázka zavisla vo vzduchu.

Nie, samozrejme, že nie, upokojovala som ho a pritlačila som sa mu na hruď, všetko je v poriadku. Pod si sadnúť, viedla som ho ku gauču. Usadili sme sa a ja som zapla televízor.
Neblázni, vyhlásil, keď zbadal, ako sa po šmykľavej ploche preháňajú Slováci s Bieloruskom, naháňajúc malú, čiernu bodku, to budeme pozerať hokej?

Ale zlatíčko, zaprotestovala som, veď toto sú majstrovstvá sveta, a tie sú len raz za rok!
V očiach mal čudný pohľad, ale zostal sedieť. Zavládlo ticho. Naši útočili a Lašák sa blýskal neuveriteľnými technickými kúskami.

Prihraj, prihraj, na čo čakáš, vyletelo zo mňa mimovoľne a môj zelenooký, opálený, perfektný milenec ma obdaroval ďalším začudovaným pohľadom. Potom vstal a odišiel do kuchyne. Jeho neprítomnosť som si uvedomila až cez prvý polčas.

Čo je? Nebaví ťa hokej? spýtala som sa nevinne, otvárajúc plechovku piva.
Nejde o to, vyhlásil. Hokej je chlapská záležitosť. To ty by si mala protestovať, že ja sa dívam a nepomáham ti s nákupmi, alebo sa nehrám s deťmi, alebo... hodil rukou.
Pohľad číslo tri. Už ma to nebavilo. Usadila som sa mu na kolenách.

Pozri sa...

Nechaj to tak, hej? prerušil ma a v očiach sa mu zablyslo. O chvíľu sa aj tak začína druhý polčas.
Urazene som odpochodovala do obývačky.

V ten večer po prvý raz sex nestál za veľa. Darmo som sa pokúšala zasvätiť ho do tajov hokeja, darmo som vysvetľovala, ako sa to hrá, darmo som na papier kreslila vzniknuté situácie. Môj nádherný žrebec nemal o hokeji ani šajnu. Koniec si môžete domyslieť veľmi ľahko – v tú noc, keď Slovensko hralo s Bieloruskom, mi do telefónu oznámil, že to nemá zmysel, že si potrebujeme jeden od druhého oddýchnuť a podobné táraniny. Slovensko prehralo, ja som prehrala, a vôbec som nevedela, ktorá z tých dvoch prehier ma bolí viac.

O týždeň som stretla svoju najlepšiu priateľku Katku. Pri káve mi začala rozprávať, ako sa zoznámila s nádherným, zelenookým, hnedým mužom. V autobuse.

Vieš, pozval ma na kávu, a... no, vyzeral tak bezbranne, že..., začala habkať. No, slovom, sme milenci. Sex s ním je čosi, čo som ešte nezažila.

Prikývla som a v duchu som sa usmiala. Katka je totiž vášnivým fanúšikom futbalu. No a o chvíľu sa predsa začínajú Majstrovská sveta v Nemecku.

Ideálny muž

(Dnes sme všetci zainteresovaní opisovali ideálnu ženskú postavu. Bola to úloha neľahká, ale keďže sme ideálne ženy, tak sme to hravo zvládli. Nuž, akcia vo mne vyvolala reakciu ...)

Teta Klára, ktorej manžel nechal na krku štyri deti a odišiel k svojej mladej dlhonohej sekretárke, tvrdí, že ideálny muž neexistuje a všetci muži sú sebeckí sviniari. Moja priateľka Ingrid, ktorá sa nikdy nevydala a pokiaľ viem, ani nikdy nemala milenca, tvrdí, že muži sú neschopní hlupáci, ktorí sa ženú za lacným pozlátkom (čím má na mysli mladé a zvodné dievčatá s dokonalými tvarmi) a nevedia rozoznať skutočnú kvalitu (čím myslí seba). A moja mama už dlhé roky hovorí, že keď chce vidieť ideálneho muža, ktorý je romantický, inteligentný, tolerantný, bohatý, so zmyslom pre humor a ešte k tomu aj fešák a dokonaný milenec, tak ide do kina.

Ideálni muži však existujú, ba je ich viac, ako si myslíte! Dôležitý je iba uhol pohľadu.

Ideálny muž mladučkých dievčat musí byť vysoký, vyšportovaný modrooký fešák. To sú základné kritériá, možno trochu povrchné, ale dievčatá sú presvedčené, že ideálny muž ich jednoducho musí spĺňať.

To ostatní – nižší, tmavookí, silnejší, ale zato inteligentní, schopní, so zmyslom pre humor – si musia počkať.

Ideálom trošku dospelejšej dievčiny je romantický a nežný muž. Muž, ktorý by ju vzal na prechádzku pri svite mesiaca, ktorý by jej šepkal slovíčka lásky a nežne ju bozkával. Muž, ktorý by ju vzal na večeru pri sviečkach v elegantnej reštaurácii, kde by popíjali šampanské a on by ju jemne držal za ruku, samozrejme, zaplatil by za večeru a potom ju odprevadil domov.

Muži, ktorí pevne stoja na zemi, sú praktickí a úspešní, si počkajú, až romantici stratia svoju aureolu výnimočnosti a dievčatá zistia, o čom život je.

Vysokoškoláčka túži po mužovi, ktorý je inteligentný a tolerantný. Po mužovi, s ktorým môže diskutovať o proteázových spomaľovačoch šírenia AIDS, ako aj o bezpečných technikách orálneho sexu. Po mužovi, ktorý je tolerantný nielen k jej názorom, ale aj k jej občasným výletom na chlapčenský internát či na súkromnú chatu, ktoré vysokoškoláčka absolvuje s „kamoškami“ a na ktorých si prakticky overuje svoje diskusné témy.

Väčšina dievčat absolvuje svoje prvé sexuálne zážitky so svojimi rovesníkmi. Postupne však rozširujú svoj okruh o mužov, ktorí už majú na tomto poli svoje skúsenosti a vedia, čo ženy potrebujú. A tak sa ideálom žien postupne stáva muž – dokonalý milenec.

Zrelším ženám už často nezáleží natoľko na tom, aby bol muž romantický, inteligentný či modrooký. Zrelšie ženy hľadajú u mužov istotu a ich ideálom je pragmatický, dobre finančne zabezpečený muž. Nad ostatnými vlastnosťami sú ochotné privrieť nielen jedno, ale často aj obe oči. Ak má dostatok peňazí, dá sa to predsa zariadiť aj inak. A tak sa ideálom stávajú tí malí, plešatí, s veľkým bruchom, ktorí namiesto romantických rečičiek, pestovania svojho tela a zbierania sexuálnych skúseností, pracovali na svojej kariére a dosiahli úspech. Zrazu predbehnú tých vyšportovaných, ktorí postupne strácajú dych, vlasy a svoje pozície.

Tak vidíte, koľko ideálnych mužov existuje. Každý z nich je ideálom síce len krátko a len pre istú kategóriu žien, ale aj malé víťazstvo je víťazstvo.

Väčšina žien s pribúdajúcimi skúsenosťami a vráskami svoje kritériá na ideálneho muža mení a buď sa rozhodne, že ideálom je ten, čo sa jej ušiel, alebo samu seba presvedčí, že taký muž neexistuje (teta Klára, priateľka Ingrid a moja mama). Nie však moja bývalá kolegyňa Viera.

Viera je atraktívna, schopná žena, ktorá sa rozhodla, že ideálneho muža jednoducho musí nájsť. A tak začala hľadať. Keď sme sa po istom čase stretli, tvárila sa tajomne a vyhlásila: Mám ho! Bol som na jej objav zvedavá, a tak ma napokon zoznámila s Romanom – mladým, vysokým, modrookým hokejistom. No jednoducho ideál! Po krátkom rozhovore síce vysvitlo, že má IQ hojdacieho koníka, romantický je asi ako elektrický bojler a že financiami tiež veľmi neoplýva, pretože celú svoju gážu minie na hracie automaty. A Viera sa mi priznala, že ani sex s ním nie je bohviečo, pretože buď je unavený po zápase, alebo sa musí pred zápasom šetriť. Ale ten vzhľad!

Vieru som opäť stretla po nejakom čase. Žiarila šťastím a zatiahla ma do kaviarne na panáka. Som vášnivo zamilovaná do ideálneho muža. Ten intelekt, tie vedomosti, nadchýnala sa. Vieš, Peter je taký vzdelaný, s ním môžeš debatovať o nových smeroch vývoja umelej inteligencie aj o harmonizácii legislatívy v rámci Európskej únie. Potom sa priznala, že Peter je žiarlivý ako čert a naposledy zaňho musela zaplatiť noc v záchytke, a ešte k tomu vyzerá ako Danny de Vito skrížený s bernardínom. Na to kašlem, tvrdila, veď stále milujem aj Romana a ten vyzerá ako cukrík. Pripomenula som jej, že predsa ideálny muž by mal byť nielen inteligentný, ale aj romantický a mal by mať pre ženu pochopenie. Zatvárila sa urazene, ale potom porozmýšľala a rozhodla sa, že s tým niečo urobí.

Zavolala mi už o týždeň.
Predstavím ti Františka, to je ideálny muž, spievala nadšene. Rodený romantik, predstav si, že mi denne nosí kvety a dokonca mi recituje aj básničky! Neskôr mi porozprávala, ako strávili posledný víkend. Vybrali sa na priateľovu chatu. Prežili úžasne romantický večer – prechádzka pri mesačnom svite (nesmie chýbať!), večera pri sviečkach (ako inak!), bublinky sa veselo preháňali v zlatistom šampanskom, v kozube praskal oheň, pred kozubom ležala kožušina, na ktorú ju František položil a ... A nič. Bol síce romantický a jemný, ale nič viac. Zlyhal v najdôležitejšej chvíli, keď ona rozpálená a vlhká túžobne čakala na jeho tvrdé telo.

Potom som Vieru asi pol roka nevidela. Keď som ju stretla, mala v očiach dychtivý pohľad a veľmi sa ponáhľala. Mám rande s Jozefom, hlaholila. Je to síce len závozník, veľa toho nenahovorí, ale keď sa dostaneme do postele .... rozkošnícky a nerestne si oblizla pery. Je to dokonalý milenec, zbožňujem ho!

Pred mesiacom ma prekvapila pozvánka na Vierinu svadbu. Bola som zvedavá, ktorého zo svojich ideálnych mužov si berie – a s úžasom som zistila, že Vierin nastávajúci je menší bruchatý pán, ktorý síce nemá zmysel pre humor, ale má veľa reštituovaného majetku, je trochu senilný a aj nahluchlý. Milujem ho, je to ideálny muž, rozplývala sa Viera a ja som pochopila, že ideálny je najmä stav jeho konta.

A čo Roman, Peter, František a Jozef? spýtala som sa. Milujem všetkých, vyhlásila smelo, konečne som našla svoj ideál: Roman je krásny, Peter inteligentný, František romantický, Jozef je dokonalý milenec a môj manžel je bohatý!

Včera som sa dozvedela, že Viera sa v parlamentných voľbách chystá kandidovať do parlamentu. Chce vraj presadiť zákon, aby každá žena mala nárok na neobmedzený počet mužov, aby dohromady splnili kritériá ideálneho muža.

Nerob z komára slona!

Zrejme je to už tak, že život si človek začne vážiť až v zrelom veku, dovtedy to všetko ide akosi automaticky: dôvody majú tendenciu predchádzať dôsledky, smiech slzy a pýcha pád.

Nerob z komára slona! zvykla mi vravievať moja drahá mať, keď som po výprasku so slzami v očiach vzlykala, že ja som tú lampu nerozbila, to sestra. Také veci sa stávajú a zato sa svet nezrúti. Niekto si to odniesť musel, a starší súrodenci sú vždy akosi viac na rane. Akoby automaticky s vekom mal prichádzať aj rozum. Bola som od svojej sestry staršia o tri minúty, a tak som nespravodlivosť preglgla. Sestre som to potom nespočetnekrát vrátila inak.

Nerob, prosím ťa, z komára slona, vyčítavo mi o desiatku rokov neskôr vravel môj drahomilovaný manžel, keď som mu s otáznikom v očiach otŕčala golier jeho košele, poznamenaný rúžom, ktorý nebol môj. „Také veci sa stávajú a zato sa svet nezrúti.“ Akoby automaticky s manželstvom mala prichádzať aj vernosť. Bola som od svojho muža mladšia o päť rokov a tak som urážku preglgla. Navrávala som si, tak ako tisícky iných žien, že ten rúž ešte nemusí nič znamenať, bol to len prelietavý flirt jedného večera, no a čo, veď poznáme chlapov. Naďalej som svedomito prala jeho košele a trpezlivo skladala slúchadlo zakaždým, keď to v ňom po mojom úvodnom Haló? zmĺklo.

Prečo robíš z komára slona? zatiahla o ďalších pätnásť rokov neskôr moja dcéra, keď som ju pristihla v izbe in flagranti s vlasatým mládencom, ktorý mal na pleci vytetovanú morskú pannu, súložiacu s drakom. Také veci sa stávajú a zato sa svet nezrúti. Akoby automaticky s teenagerstvom mal prichádzať aj exhibicionizmus. Bola som od svojej dcéry generačne vzdialená, a tak som zavrela dvere zvonka. Snažila som sa, aby sme boli kamarátky, aby sme jedna druhej vyjadrovali, čo nás trápi, zdôverovali sa navzájom s malými i väčšími tajomstvami. Fakt, že som zlyhávala aj v úlohe matky/priateľky, som si za nijakú cenu nechcela pripustiť.

Nerob z komára slona, presviedčala som o pár rokov neskôr sama seba, vracajúc sa z lyžiarskeho zájazdu, na ktorom som podľahla zvodom krásneho modrookého vyšportovaného lichotníka. Také veci sa stávajú, zato sa svet nezrúti. Akoby automaticky so štyridsiatkou prichádzalo aj odtrhnutie sa z reťazí konvencií. Bola som od neho staršia a to mi lichotilo. Rad nasledujúcich dní som snívala s otvorenými očami, porovnávala som svoj domáci polohový stereotyp s fantáziou Tisíc a jednej noci.

Nerob z komára slona, napísal mi dotyčný o pár mesiacov neskôr, ale bolo by dobre, keby si navštívila lekára. Akoby automaticky každá radosť mala mať následky. Také veci sa stávajú, ale zato sa svet nezrúti, chápavo prikyvoval môj gynekológ, naordinoval mi poriadnu dávku Zinadu a akoby automaticky pridal plejádu brožúrok o prevencii pred pohlavnými chorobami. Bol som na dne a dobre mi tak. Zaprisahala som sa, že už nikdy...

Nerob z komára slona, zdôvodnil mi môj manžel svoje rozhodnutie podať žiadosť o rozvod. Také veci sa stávajú, ale zato sa predsa svet nezrúti. Akoby automaticky prehrešok predchádzal trest. Bola som rozhodnutá bojovať až do konca. Nechcela som sa vzdať nielen dvoch tuctov spoločne strávených rokov, všetkých usmievavých fotografií z morských pláží a spoza stolov rodinných osláv, ale predovšetkým svojho ega, tej poslednej nitky sebaúcty (a sebaklamu), že aspoň v niečom som to skutočne dokázala.

Nerob z komára slona! utešovala ma priateľka na schodoch po verdikte rozvodového súdu. Také veci sa stávajú, život ide ďalej. Akoby sa automaticky s koncom jednej životnej etapy začínala druhá. Bola som čerstvo rozvedená, a tak som sa po prvý raz v živote poriadne opila. A zaplakala sama nad sebou.

Prosím ťa, nerob z komára slona, prízvukovala mi pred dvoma rokmi dcéra, keď sa jej novozbohatlícky manžel rozhodol, že už ho stála dosť peňazí za málo muziky a že je načim poobzerať sa po niečom novom. Zabaľme to, nič v zlom, ale skúsme žiť každý vlastným životom. Také veci sa stávajú, argumentovala nad pohárom sherry, ale zato sa ešte svet nezrúti. Akoby sa odmietnutá manželka automaticky obrnila nepriestrelnou vestou. Závidela som jej – bola odo mňa o generáciu mladšia, ale všetko to niesla dáko ľahšie, odosobnenejšie, bez ľútostivých scén a dramatických výstupov.

Nikdy nerob z komára slona, vravím dnes s rozvahou šedín dievčatku, ktoré mi s dychtivých pohľadom visí na perách, ak to naozaj nestojí za to. Pretože kým nejde o život, nejde o nič. Mnohé veci sa stávajú. Stali sa mne, a stanú sa aj tebe. Ale zato sa svet nezrúti. A ona automaticky potrasie tou svojou hlavičkou. Ešte nerozumie. Som od svojej vnučky o pár desiatok rokov staršia, a tak ju chápem. Už je to raz tak, že človek si začne vážiť život až v zrelom veku, keď štatistiku malých pádov, prehier a strát vyvažuje jeden jediný veľký úspech:

že to dievčatko, vzlykajúce po výprasku,

že tá namosúrená manželka, perúca zababraný golier,

že tá milenka, platiaca za malé pošmyknutie,

že tá matka, ktorej sa nepodarilo uchrániť dcéru pred nástrahami života,

že my všetky sme tu. Že žijeme. A to je viac než všetky komáre a slony dohromady.