Celý deň som sa zvŕtala okolo sporáka, aby som ho prekvapila delikátnou špecialitou. Omáčku som pasírovala trikrát, aby bola jemnejšia, dochucovala špeciálnymi prísadami a vytvorila rajské jedlo. Pripravila som slávnostnú večeru, zapálila sviečky a čakala, že pochváli moje kuchárske umenie. Zbytočne.
„Zjedol to za dve minúty ako obyčajné párky, bez slova. Šampanské nalial do seba ako pollitrák piva a odgúľal sa k televízoru. Mala som sto chutí ho zabiť.“
„Tak mu dávaj párky s pivom a máš pokoj, „ radila mi kamarátka. „Len ho, preboha, nezabíjaj. Postačujúcim trestom je už aj to, že má upchaté chuťové kanáliky. Nakoniec, môžeš byť rada. Aspoň vieš, že odteraz už nemusíš svojmu drahému vymýšľať žiadne kulinárske prekvapenia, ušetríš čas i peniaze.“
Zrejme si väčšina z nás dokáže spomenúť na množstvo situácií, v ktorých sme sa pohrávali s myšlienkou siahnuť na život svojho manžela/partnera. Účinným spúšťacím mechanizmom neraz mohla byť nevera, surovosť či neodovzdanie výplaty. Dôvodov nakoniec podľa nátury existuje nepreberané množstvo – na rozdiel od dôvodov prečo nezabiť toho svojho, ktorých je skutočne ako šafranu.
Tým najzávažnejším je skutočnosť, že aj muž je živá bytosť, a my ženy, ktoré dávame život, by sme sa ani v prípade manžela nemali znížiť k takej krutosti. Existuje však aj veľmi prozaický brzdiaci mechanizmus – zabitie manžela nie je pred súdom klasifikované ako poľahčujúca okolnosť. Aj v prípade neodolateľného nutkania by nám malo úplne stačiť použitie miernejších prostriedkov. Na svojho manžela môžeme napríklad na výstrahu vychrstnúť fľaštičku kyseliny sírovej alebo ho pokropiť inou žieravinou, ktorú máme práve po ruke. Ja viem, mnohé z nás si hovoria, že trvalé zmrzačenie partnera nie je dostatočným trestom za všetky príkoria, a navyše by nám zostal na krku škaredý mrzák, ktorého neradno poslať ani na nákup, nieto s ním tráviť spoločné dovolenky. Čiastočne je to pravda, ale ruku na srdce, dokážeme sa natoľko kontrolovať?
Skôr ako sa odhodláte na krajné riešenie, berte, prosím vás, pri svojom rozhodovaní do úvahy aj skutočnosť, že muž je od prírody tvor lenivý, nadovšetko milujúci pokoj, špinu a neporiadok (no, zato výnimky existujú!). Nie je pravda, že sa nám vysmieva, keď nás z horizontálnej polohy pozoruje, ako deň čo deň zbierame po celom byte jeho ležérne porozhadzované ponožky a spodnú bielizeň a z dverí do obývačky strhávame jeho nohavice a košeľu. Nie, skutočne sa nevysmieva, naopak, on je nešťastný, že vnášame poriadok do jeho milovaného organizovaného chaosu. Presne tak, ako keď vysávame a utierame prach, alebo mu po mesiacoch daromných prosieb konečne upraceme písací stôl. Tie nekonečné litánie a výbuchy hnevu by si však skutočne mohol odpustiť. Je tam toho, že odrazu nevie nájsť svoj odborný referát na akúsi medzinárodnú konferenciu. Ak je taký múdry, nech si svoj prejav napíše znova. V opačnom prípade nech sa mu nelení prehľadávať kontajnery. Možno v nich nájde ten svoj pozliepaný, popisovaný kompilát, v ktorom sa na každej strane odvoláva na niekoho iného, len na seba nie. Mal si svoj chliev upratať sám. Hoci všetky dobre vieme, že sám by to neurobil azda nikdy. Muži však skutočne nemôžu za to, že by sa najradšej do smrti vyvaľovali vo svojom teplučkom chlieve.
To len na samom začiatku vyzerajú ako zo škatuľky, čistučkí, voňavučkí, pozorní, jemní, dochvíľni a vášniví. Medzi dôvody, prečo ich nezabiť, patrí aj to, že kedysi na začiatku sa predsa len usilovali a veľmi sa nám chceli podobať.
Aj milovanie s nami im kedysi prinášalo očividnú rozkoš. Najradšej by nás boli opreli o každú bránu či garáž a v posteli dokázali vyvádzať aj celučičkú noc. Stačí, ak sfúknete prach z listov a opäť sa začítate do všetkých tých ľúbostných vyznaní, ktorými vás svojho času zaplavovali, a zistíte, že vo svojej podstate vlastne nie sú takí zlí. To len príval povinností a nových známostí ich časom ozbíjal o kedysi také frekventované výrazy, ako „ľúbim ťa“ alebo „miláčik“. Niekedy mám pocit, že postupne zabudnú aj naše mená, ktoré ešte pred rokmi nežne slabikovali zo sna.
Ale či ich za to vážne máme hneď zabiť? Za to, že majú čoraz viac všakovakých rokovaní a stretnutí, že po večeroch tvrdo pracujú a že tú štipku voľného času venujú namiesto rodine svojim koníčkom? Veď čo nám bráni, aby sme s nimi chodili cvičiť do posilňovní, hrali tenis, golf či biliard alebo zaskočili na partičku mariášu či futbalový alebo hokejový zápas? Vari iba také drobnosti, ako je výchova detí, varenie, pranie, žehlenie, upratovanie alebo nakupovanie?
Našťastie, odkedy existujú mobilné telefóny, môžeme si s manželmi niektorý deň aspoň na diaľku prehodiť nejaké to slovko. Ale keď si vypnú tie svoje mobily, sme nahraté. A už v nás mimovoľne vŕta červ pochybností.
Naša obrazotvornosť nepozná hranice.
Živo si predstavujeme našich vyvolených, ako niekde úspešne zvádzajú sotva plnoleté dievčatká.
Fuj!
No, nezabili by ste ich?!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára