Novoročné predsavzatia

Viem, viem, otrepaná téma. Prestanem fajčiť. Nebudem piť. Budem sa viac venovať rodine. Budem zdravšie žiť. Začnem športovať. Bla-bla-bla-bla.

Začnem reagovať nečakane. To je ono ! A ešte v tomto roku ! Chce to len odvahu. A správne načasovanie ...

Spomínam si, sedel za stolom, v jednej ruke pohár s pivom, v ústach sa mu hompáľala cigareta a pokojne sa díval, ako sa mocujem s nákupom, vykladajúc na kuchynskú linku jednotlivé položky silvestrovskej večere.
"Neseď tu ako žaba na prameni! Nevidíš, že neviem, kde mi hlava stojí?!"
"Hej?" sa pýtal. "A mne zas stoja iné veci."
Zúrivo som sa obrátila: "To si celý ty! Myslíš vždy len na jedno! A podľa možnosti v tej najnepríhodnejšej chvíli. Keby si aspoň umyl riad..."
Nafúkol sa ako balón: "Celý deň sa naháňam. Rokujem s debilmi, čo majú o biznise asi taký šajn ako ty o jadrovej fyzike. Telefón mi zazvonil asi tisíckrát. Nestíhol som sa ani najesť, ani ... áááále, unavene hodil rukou.
A v tej chvíli dozrel čas na moje prvé predsavzatie: budem aktívnejšia.

Položila som na stôl vajcia a cukor, nasadila som na tvár svoj najzvodnejší úsmev, zľahka som sa zaklonila s rukami v bok a medovým hlasom som zatiahla:
"A čože ti to vlastne stojí?"
Keby v tej chvíli bol zavolala Angelina Jolie s prosbou o rande, nebola by spôsobila väčší šok. Stuhol, cigareta mu vypadla z úst a s naširoko vypleštenými očami sa na mňa díval ako bača do Tuzexu. Chytila som ho za ruku, jemne som ho zdvihla zo stoličky a ako baránka som ho (z)viedla do spálne. Pomaly, veľmi pomaly som ho vyzliekla a šmýkajúc sa perami dolu jeho zarasteným hrudníkom a vypuklým pupkom sa mi podarilo dostať z neho ďalší prekvapený výdych.
Nastal čas na predsavzatie číslo dva: budem orálnejšia.

"Je niečo, čo by som mal vedieť?" zatiahol podozrievavo, pridržiavajúc mi hlavu.
"Mmmmmm," zahuhňala som a pokračovala som v začatom diele. Keď došlo k najlepšiemu a on sa chcel odtiahnuť, nedovolila som. Explodoval a ja som si spokojne odškrtla ďalšiu položku na svojom zozname predsavzatí. Začalo ma to baviť a večer sa ešte zďaleka nekončil.

Uvelebili sme sa na gauči a on rezignovane zapol televízor - automaticky naskočil program stanice, čo do omrzenia opakovala romantické príbehy Šeherezády. Blížila sa ôsma hodina, bola streda, športová streda a môj drahý podchvíľou nervózne poškuľoval na hodinky.
Šla som do kuchyne, priniesla mu pohár ľadového piva a akoby nič som prehodila číslo tri: zaujímam sa o to, čo zaujíma jeho.


"Nemohol by si prehodiť túto volovinu? Na dvojke o chvíľu začína zápas, som zvedavá, či to tomu frajírkovi natrú !"
To už nevydržal, vyskočil z gauča na rovné nohy a priškrteným hlasom skríkol: "Dosť, dosť! Čo ti je? Zbláznila si sa? Máš milenca a hryzie ťa svedomie? Tak hovor !!!"
Zvesila som hlavu - môj finálny tromf a predsavzatie číslo štyri: neodporujem, nehádam sa.

"Prepáč, miláčik," zatiahla som zaliečavo, "máš, samozrejme pravdu a chyba je na mojej strane. Nerozčuľuj sa. Oddýchni si. Nedáš si ešte pivko?"

A s týmito slovami som podávala pohár soľnému stĺpu, vrastenému do koberca našej izby, Lótovej žene, v ktorej by sa krvi nedorezal, môjmu milému, ktorý po prvý raz za tie roky nášho vzťahu totálne onemel.

V tú noc som spala tak dobre ako hádam ešte nikdy predtým. A prv než mi spánok nadobro zavrel oči, svätosväte som si sľúbila, že so svojim štvorlístkom predsavzatí vydržím. Celý budúci rok a potom ešte ďalší a ďalší. Veď je to také jednoduché ...

Bolo.
Prišla som domov uťahaná ako kôň. Už keď som pred dverami v kabelke šmátrala po kľúčoch, zarazil ma zvnútra čudný zvuk. Do bytu som vstúpila po špičkách: z izby sa ozývalo vrčanie vysávača. Asi sa niečo rozbilo, pomyslela som si a zamierala som do kuchyne. Teda, do kuchyne... zostala som vlastne stáť na jej prahu: riad umytý, kuchynská linka vydrhnutá do ligotava, z dlážky by sa dalo jesť, na stole nádherný naškrobený obrus, prestreté pre dvoch, sviečky, fľaška červeného vína. A vôňa, od ktorej sa mi zakrútila hlava.
"Ahoj mami."
Vysávač stíchol a dvere sa otvorili:
"Ahoj," povedal môj milý, "nečakal som ťa tak skoro. Ešte som nestihol utrieť prach. Dáš si niečo na pitie?"
Švacla som si dvojitú vodku a s podlomenými kolenami som si sadla. Pri večeri ma obskakoval ako kráľovnú: "Dáš si ešte polievočku? Naložím ti tri alebo štyri knedlíky? Budeš pivko alebo vínko, drahá?" Atakďalej. Po večeri sme sa presunuli na gauč. Zapol televízor a do videa vložil kazetu. Po chvíli sa na obrazovke začali titulky: Modrá lagúna. Nervózne som sa zahniezdila a on okamžite ustarene zareagoval: "Čo sa stalo? Nesedí sa ti pohodlne?"
"Neblázni! Veď na jedničke dávajú zostrih včerajších pohárových zápasov!"
"To nič, drahá. Pozri, aké romantické..." Na obrazovke sa Brooke Shieldsová slastne prevaľovala vo vlnách morského prílivu a môj milý si roztúžene vzdychol: "Pozri, aké má krásne malé prsia, presne ako tvoje..."

Odmietla som veriť vlastným ušiam. Čo mu šibe? Veď odkedy sa poznáme, ide oči nechať na Pamele, Samanthe Foxovej a všetkých tých silikónových kráskach a teraz... Pritúlil sa ku mne: "Objím ma, prosím ťa".
Začala som mu rozopínať košeľu, ale on mi zadržal ruku a zahľadel mi do očí:  "Nie, nechcem sex, iba ma objím a drž ma, prosím, v náručí."

Vtedy som pochopila, že môj milý definitívne zošalel. A už ma vôbec neprekvapilo, keď sa večer, pred tým, než sme sa uložili do postele, učesal, oholil a umyl si zuby.

Ráno ma zobudila vôňa čerstvo uvarenej kávy. Na nočnom stolíku som našla podnos s hemendexom, rožkami, maslom a lístoček: "Občas nezaškodí zmena. Milujem ťa."

Pochopila som a odľahlo mi. Nepreskočilo mu. Iba si dal zopár prednovoročných predsavzatí.

Večer ma čakal v kuchyni, v jednej ruke pohár s pivom, v ústach sa mu hompáľala cigareta a pokojne díval, ako sa mocujem s nákupom. Nevydržala som:

"Neseď tu ako žaba na prameni! Nevidíš, že neviem, kde mi hlava stojí?"

Nebeské spoje

Hľadala som ich jedno celé poludnie. Obrátila som hore nohami maminu skrinku, v ktorej má odložených niekoľko desaťročí. Prehŕňala som sa obálkami s nezmyselnými tlačivami, neodškriepiteľnými dokumentmi, škatuľkami s jej ľúbostnými listami a fotografiami ľudí, z ktorých väčšina už dávno opustila tento svet. Pomedzi to sa týčili kôpky starých kníh, krížovkárske príručky a píšuce a nepíšuce perá, bavlnky a dva apartné parfumiky. Všetko som to poprezerala, prelistovala, očuchala, ale moje pátranie sa skončilo neúspechom. "Určite sú tam, niekde som ich tam kedysi odložila, " tvrdila mi mamka zo svojho obľúbeného kresla. Ale nebolo ich, akoby sa vyparili... Tak ako ten čas, keď sa za oknom zavčasu zmrákalo a my s mamkou sme si sadli v tej istej izbe, mama otvorila tú istú skrinku, vytiahla z nej hárok listového papiera, pero, a nasadila si okuliare. Tak diktuj, hovorievala mi, ešte malej analfabetke, a ja som začínala: "Tak teda: Kedves Jézuska (Milý Ježiško!)"  

Hľadala som tie listy spred niekoľkých desaťročí, pretože som z nich chcela na tomto mieste citovať a usvedčovať sa z toho, aké neskromné túžby mnou lomcovali v čase predvianočnom (...."a ešte mi prines veľkú bábiku a nezabudni ani na nejaké prekvapenie", stálo tam čierne na bielom).Ježiško, samozrejme, prinášal všetko, o čom som ho žiadala, a k tomu pridával prekvapení hneď niekoľko.Keď som tak vtedy zvažovala mamine a Ježiškové možnosti, tak Ježiškovi som prenechávala tie náročnejšie požiadavky, pričom mamke som vravievala, že to by ona nezohnala, ale v nebi to budú mať určite.

          Mali. Stačilo len nadiktovať ten jeden list ročne a všetky túžby sa mi zhmotňovali pod vianočným stromčekom. Bábika Bözsike, cikajúci chlapček Béla, Kocúr, ba aj sporáčik na imaginárne obedy pre umelohmotné a plyšové potomstvo.

          Aká sklamaná som bola, keď mi v tretej triede (áno, až vtedy!), mama na moje veľké naliehanie potvrdila, čo som iba matne tušila. Žiadne listy, žiadny Ježiško.  Do očí mi vhŕkli slzy. Ako je to možné, že to nie je pravda, keď som tak veľakrát počula šuchot anjelských krídel za zamknutými dverami obývačky a videla obrovskú žiaru v záhrade tesne predtým, ako sa ozval zvonček? So zlomeným srdcom som vtedy po prvýkrát vyrobila v družine mame tanierik zo sadry. Pod stromček. Dokonca som zobrala všetky svoje úspory a v najbližšom nákupnom stredisku dokúpila ďalšie dary: dedovi látaciu niť, reku, nech si štopká ponožky, babke mydlo za tri koruny... A sestre, ktorá žila v sladkom nevedomí, som navrhla, že môžeme spolu napísať list Ježiškovi a ona mi môže diktovať. Tak som sa po prvýkrát ocitla na druhej strane... A na umelohmotný ďalekohlad, ktorý tak nevyhnutne potrebovala, mi do ôsmich korún doložila mama....

          Keď sme v ten rok prišli na večeru k babke, pamätám si, ako zúfalo som sa usilovala predstaviť si, že všetko je tak, ako po iné roky. Obnažená pravda však vytŕčala z každého rohu - dedko idúci nenápadne zazvoniť, strýko so zvyškami baliaceho papiera, veľavravné poznámky dospelých pod stromčekom ...

        Jediné, o čo som vtedy ešte neprišla (ale o tom, že to mám, som, samozrejme nevedela), bola pravá a nefalšovaná radosť z darčekov. Každý jeden bol ohromný a každý jeden som si želala. Všetko, čo prichádzalo, bolo želané ... Sladký čas detstva.

          S postupujúcou pubertou sa vybaľovacie rituály stávali čoraz otravnejšie. Miliónta nočná košeľa, šialený háčkovaný výtvor na hlavu (rozumej "praktická čiapočka, ktorá teraz letí"), nemožné blúzky s tuhým kartónovým golierom a manžetami a, samozrejme, nechýbalo Obrovské prekvapenie, nejaká svieža vôňa, produkt kozmetického priemyslu niektorej z členských krajín RVHP ... Povinne som sa do všetkého musela okamžite nasúkať, vytočiť pod haluzami vianočného stromu piruetu a tento výstup sprevádzať uznanlivými vzdychmi o tom, ako sa mi to zíde a že je to krásne. (Keby som tak bola mohla napísať Ježiškovi!)

           Potom jedného podvečera zase poletoval sneh a ja som uvážila, že moja dcéra je už dosť zrelá na to, aby využila nebeskú poštu. List sme dali do okna a ja som malej povedala, že po list si príde Ježiško. Keď išla spať, konečne mi došlo, že list iba tak nezmizne a odteraz som tu nejvyšším Ježiškovým splnomocnencom. Sentimentálne som list uschovala na neznáme miesto a na druhý deň vyrazila do ulíc. "Mesto je plné Ježiškov", preletelo mi hlavou. 

Obchodný dom by v tej chvíli obratnejší štylista využil ako námet na esej o súmraku ľudskej civilizácie, kde ľudský mozog funguje už len na čiarkové kódy tovaru a vedomie je napojené na mantru "Always Coca-Cola"... Ja som však v sebe objavila v tom dave medzi preplnenými regálmi chrám! Bola som Ježiškom! Túžby môjho dieťaťa mali hmotné obrysy a zhmotňovala som ich ja! A potom, čo na tom, že deti si v tých listoch želajú samé bábiky, autíčka, stavebnice a počítače! Odrazu som nechápala, prečo by som s odstupom času mala k svojim detským želaniam pristupovať s toľkou otupenosťou. Vari preto, že som získala onen nenávidený "globálny" presah, na ktorý som vskutku bola na chvíľu hrdá? Keby ma na ulici zastavili anketári s otázkou, čo by som si želala na Vianoce, iste by som nejakou rozvitou vetou odvetila, že vlastne nič, iba zdravie pre celú rodinu a celosvetový mier. Veď kto by si niečo také neželal, všakáno? (A hlavná vec, že tieto želania považujeme za také ľudské, prosté a pozbavené materializmu ! Takéto odpovede s vlahou v hlase zvlášť radi potia politici, priemyselnými alebo aj grázli rozličného gangu). Zvyk je taký, že sotva by bolo vhodné hovoriť o tom, že by mi bodli nové lodičky, slušivý kabát, ba i taký ten rúž v striebornej tyčinke. Nechcela by som predsa vyznieť ako hlupaňa, ktorá nevie, kde ľudstvo päta tlačí, a zaujímajú ju iba vlastné egocentrické chúťky.

          Deti však do listov Ježiskovi o globálnych problémoch ľudstva nepíšu, a preto aj od neho dostávajú tie najkrajšie darčeky... Deti veria Ježiskovi a veria v Ježiška. Ježisko zase v ne. Nebeská pošta funguje bez zádrhov, a ja sa budem rada brodiť kašovitým snehom alebo v čľapkanici  aj tento rok. Plniac prosbu z listu, ktorý zmizol z okenného parapetu, sa cítim nesmierne dôležitá a poctená, že som dostala šancu stať sa aspoň na chvíľu zmysluplnou súčiastkou nebeského súkolia ....

Sfúknutý prach

Melodramatická, usmievavá i vážna je cesta spomienok. Utriedené obdobiami, uložené časom sa občas hlásia o slovo. Dnes mám chuť vliezť pod tú deku prežitých citov a na chvíľu sa tam znova schovať. Možno preto, že je dnes vonku škaredo a možno preto, aby som nezabudla ako chutí táto kapitola. Sfúknem prach a otvorím dvere sladkej nostalgii.
Posledný zápis z roku 2006, hmm, prešiel 5 rokov bez blogovania.
Chýbalo.
Blogovanie je ako písať na múr domu v jednej z miliónov ulíc miliónového mesta ...
prečítajú si len tí čo sa sem zatúlajú ...
a niektorí si zapamätajú cestu a prídu sa pozrieť či niečo nepribudlo ...
niektorí dopíšu svoje myšlienky ..
niektorí len pohladia slová a so smutným úsmevom kráčajú ďalej ...
niektorí sa v tých slovách spoznajú a potom opretí o múr čakajú na pokračovanie príbehu ...

...Tak vitajte opäť na tejto stránke, pokračujem v zápisoch ďalej, píše sa rok 2011.