Mám
rada nedeľné rána. Zobudím sa a Ty ešte spíš. Popod žalúzie sa tlačia do vnútra
drzé záblesky svetla. Moment, kedy nemusím vôbec nič. Ani myslieť. Akýmsi
šiestym zmyslom vycítiš moje bdenie a so zatvorenými očami sa snažíš „premrviť“
do môjho náručia. Spokojne si zamrnčíš a predtým, ako znova zaspíš si ešte
stihneš poprepletať svoje prsty s mojimi - a to spôsobom, že čo i len myšlienka
na nepozorovaný únik z postele je nemožná. A tak ťa tíško strážim. A neskôr,
keď už cítim v končekoch prstov začínajúcu netrpezlivosť ísť a dotknúť sa
nového dňa, jemne ofukujem Tvoje uško dovtedy, kým nezačneš smiešne skrúcať
nosom, pootvoríš jedno oko a prednesieš svoju obľúbenú nedeľno-rannú otázku: „Dobré
ránko, vyspinkaná?“
Mám
rada nedeľu. Vonia čerstvo vypratým prádlom, je plná ticha a jemných nedeľných
zvukov.
Mám
rada nedeľné milovanie. Nepripomína rýchle ranné ukradnuté minúty či unavené
večerné láskanie pracovného dňa ani hladný súboj tiel sobotňajšej noci. Sme ako
dve mačence vyhrievajúce sa na poobednom slnku, zvedavé a hravé, objavujúce a
pátrajúce. A nakoniec zaspávam príjemne unavená v Tvojom náručí, pretože ako
inak – ja mám tak rada nedeľné poobedné leňošenie!
Mám
rada nedeľné večery. Dám si horúcu sprchu a stratím sa v zbytočnom množstve
voňavej peny. Píšem v hlave listy. Listy ľuďom, ktorí mi chýbajú, ľuďom, s
ktorými mám chuť si v ten nedeľný večer sadnúť do drevenej hojdačky v
predzáhradke u mamy a dať si pohár portského. A len tak mlčať. Viem, mala by
som im zavolať. Ale je predsa nedeľa, večer, kedy je konečne čas na súkromné
ticho, na privátne myšlienky, na trocha prospešného egoizmu. Čas byť sama so
sebou.
Nakoniec
z tej sprchy predsa len vyleziem a rozmaznávam sa voňavými objavmi môjho
posledného aromaterapeutického výletu z obchodov. Z obývačky sa ozýva jasanie
fanúšikov. Ach áno, hokejová nedeľa... Rozmýšľam, zvažujem. Spálňa s čerstvo
vypranými, mäkučkými obliečkami a dobrá kniha, či hokej? Nakoniec beriem teplú
prikrývku a bosá sa prešuchcem do obývačky. Zložím sa vedľa Teba na pohovku a
po chvíli mi začínajú klipkať oči. Ani neviem ako a ležím schúlená pri Tebe,
kradnúc čoraz viac Tvojho osobného priestoru a výhľadu na obrazovku a Ty ma
nevedomky hladíš po vlasoch. Zaspávam. Ach áno, ako len mám rada tieto nedele.
Zobudím
sa a už bude po nej. Po modrej nedeli. A ja sa budem márne snažiť spomenúť, čo mám
rada na sivých pondelkoch.
