Hľadala som tie listy spred niekoľkých desaťročí, pretože som z nich chcela na tomto mieste citovať a usvedčovať sa z toho, aké neskromné túžby mnou lomcovali v čase predvianočnom (...."a ešte mi prines veľkú bábiku a nezabudni ani na nejaké prekvapenie", stálo tam čierne na bielom).Ježiško, samozrejme, prinášal všetko, o čom som ho žiadala, a k tomu pridával prekvapení hneď niekoľko.Keď som tak vtedy zvažovala mamine a Ježiškové možnosti, tak Ježiškovi som prenechávala tie náročnejšie požiadavky, pričom mamke som vravievala, že to by ona nezohnala, ale v nebi to budú mať určite.
Mali. Stačilo len nadiktovať ten jeden list ročne a všetky túžby sa mi zhmotňovali pod vianočným stromčekom. Bábika Bözsike, cikajúci chlapček Béla, Kocúr, ba aj sporáčik na imaginárne obedy pre umelohmotné a plyšové potomstvo.
Aká sklamaná som bola, keď mi v tretej triede (áno, až vtedy!), mama na moje veľké naliehanie potvrdila, čo som iba matne tušila. Žiadne listy, žiadny Ježiško. Do očí mi vhŕkli slzy. Ako je to možné, že to nie je pravda, keď som tak veľakrát počula šuchot anjelských krídel za zamknutými dverami obývačky a videla obrovskú žiaru v záhrade tesne predtým, ako sa ozval zvonček? So zlomeným srdcom som vtedy po prvýkrát vyrobila v družine mame tanierik zo sadry. Pod stromček. Dokonca som zobrala všetky svoje úspory a v najbližšom nákupnom stredisku dokúpila ďalšie dary: dedovi látaciu niť, reku, nech si štopká ponožky, babke mydlo za tri koruny... A sestre, ktorá žila v sladkom nevedomí, som navrhla, že môžeme spolu napísať list Ježiškovi a ona mi môže diktovať. Tak som sa po prvýkrát ocitla na druhej strane... A na umelohmotný ďalekohlad, ktorý tak nevyhnutne potrebovala, mi do ôsmich korún doložila mama....
Keď sme v ten rok prišli na večeru k babke, pamätám si, ako zúfalo som sa usilovala predstaviť si, že všetko je tak, ako po iné roky. Obnažená pravda však vytŕčala z každého rohu - dedko idúci nenápadne zazvoniť, strýko so zvyškami baliaceho papiera, veľavravné poznámky dospelých pod stromčekom ...
Jediné, o čo som vtedy ešte neprišla (ale o tom, že to mám, som, samozrejme nevedela), bola pravá a nefalšovaná radosť z darčekov. Každý jeden bol ohromný a každý jeden som si želala. Všetko, čo prichádzalo, bolo želané ... Sladký čas detstva.
S postupujúcou pubertou sa vybaľovacie rituály stávali čoraz otravnejšie. Miliónta nočná košeľa, šialený háčkovaný výtvor na hlavu (rozumej "praktická čiapočka, ktorá teraz letí"), nemožné blúzky s tuhým kartónovým golierom a manžetami a, samozrejme, nechýbalo Obrovské prekvapenie, nejaká svieža vôňa, produkt kozmetického priemyslu niektorej z členských krajín RVHP ... Povinne som sa do všetkého musela okamžite nasúkať, vytočiť pod haluzami vianočného stromu piruetu a tento výstup sprevádzať uznanlivými vzdychmi o tom, ako sa mi to zíde a že je to krásne. (Keby som tak bola mohla napísať Ježiškovi!)
Potom jedného podvečera zase poletoval sneh a ja som uvážila, že moja dcéra je už dosť zrelá na to, aby využila nebeskú poštu. List sme dali do okna a ja som malej povedala, že po list si príde Ježiško. Keď išla spať, konečne mi došlo, že list iba tak nezmizne a odteraz som tu nejvyšším Ježiškovým splnomocnencom. Sentimentálne som list uschovala na neznáme miesto a na druhý deň vyrazila do ulíc. "Mesto je plné Ježiškov", preletelo mi hlavou.
Obchodný dom by v tej chvíli obratnejší štylista využil ako námet na esej o súmraku ľudskej civilizácie, kde ľudský mozog funguje už len na čiarkové kódy tovaru a vedomie je napojené na mantru "Always Coca-Cola"... Ja som však v sebe objavila v tom dave medzi preplnenými regálmi chrám! Bola som Ježiškom! Túžby môjho dieťaťa mali hmotné obrysy a zhmotňovala som ich ja! A potom, čo na tom, že deti si v tých listoch želajú samé bábiky, autíčka, stavebnice a počítače! Odrazu som nechápala, prečo by som s odstupom času mala k svojim detským želaniam pristupovať s toľkou otupenosťou. Vari preto, že som získala onen nenávidený "globálny" presah, na ktorý som vskutku bola na chvíľu hrdá? Keby ma na ulici zastavili anketári s otázkou, čo by som si želala na Vianoce, iste by som nejakou rozvitou vetou odvetila, že vlastne nič, iba zdravie pre celú rodinu a celosvetový mier. Veď kto by si niečo také neželal, všakáno? (A hlavná vec, že tieto želania považujeme za také ľudské, prosté a pozbavené materializmu ! Takéto odpovede s vlahou v hlase zvlášť radi potia politici, priemyselnými alebo aj grázli rozličného gangu). Zvyk je taký, že sotva by bolo vhodné hovoriť o tom, že by mi bodli nové lodičky, slušivý kabát, ba i taký ten rúž v striebornej tyčinke. Nechcela by som predsa vyznieť ako hlupaňa, ktorá nevie, kde ľudstvo päta tlačí, a zaujímajú ju iba vlastné egocentrické chúťky.
Deti však do listov Ježiskovi o globálnych problémoch ľudstva nepíšu, a preto aj od neho dostávajú tie najkrajšie darčeky... Deti veria Ježiskovi a veria v Ježiška. Ježisko zase v ne. Nebeská pošta funguje bez zádrhov, a ja sa budem rada brodiť kašovitým snehom alebo v čľapkanici aj tento rok. Plniac prosbu z listu, ktorý zmizol z okenného parapetu, sa cítim nesmierne dôležitá a poctená, že som dostala šancu stať sa aspoň na chvíľu zmysluplnou súčiastkou nebeského súkolia ....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára