Aby ste mali kompletnejšiu predstavu o mne (a dozvedeli sa, prečo som vymazala vaše vzácne komentáre - nechtiac, prepáčte mi), je načase, aby som niečo napísala o sebe. Začnem s malou inventúrou: vek neurčitý, nohy primerané výške, prsia po otcovi, tvár zrelú pre kozmetický salón, účes ani nehovorím a IQ na bode mrazu. Som totiž blondína.. Všade so sebou vodím čiernovlásku, aby mi našepkávala. Pri zoskoku z lietadla zásadne dopadnem neskôr ako brunetka, pretože cestou zablúdim. Nad posteľou mám napísané Ááááách!, aby som pri milovaní nezabudla text. Keď zomriem, dajú ma do trojuholníkovej truhly, aby som aj po smrti mala nohy v prirodzenej polohe. Na čo som ešte zabudla? Aha. Na joysticku pri počítači mám odtlačok od rúžu a monitor oblievam každý večer vodou, aby sa mi ľahšie surfovalo po internete. No a, samozrejme, čo sa dá, všetko pokazím. Spokojní?
A toť mi pri dverách zazvonil taký celkom šikovný mládenček, čo po bytoch ponúka Oriflame či čo, a keď videl farbu mojich vlasov, hneď pohotovo spustil príval argumentov: Viete, koľko ušetríte na tomto pracom prášku? je rovnako kvalitný ako ten, čo používate ... Mimochodom, aký prací prášok používate?
Ani nepočkal na odpoveď a mlel ďalej, presvedčený, že jeho šarmu taký oriešok ako ja nemôže odolať: to je vlastne jedno, aký používate. Bolo by pre vás najlepšie, keby ste okamžite presedlali na náš výrobok, pretože náš prací prášok perie pri každej teplote, aj pri štyridsiatke, aj pri osemdesiatke, aj v tvrdej, aj v mäkkej vode..., a očká mu pritom svietili potláčaným vzrušením závratného pyramídového zárobku a črtajúcej sa vlastnej siete dílerov.
No počkaj!
Nedáte si kávu? zatiahla som tak zaliečavo, ako sa len dalo, a nasadila na tvár nacvičený úsmev á la Barbie.
Zasekol sa: éééé, myslím, že...
No, len nemyslite, milý môj, a poďte, otvorila som dvere dokorán a odstúpila nabok. Mládencovi zaiskrili oči a sebavedome urobil onen osudný krok. O pol hodiny neskôr opúšťal môj byt oveľa menej sebavedomý a oveľa rozpálenejší. Vo dverách sa ešte vyčítavo obrátil: Prečo nie?
Čo, môj zlatý, prečo nie? zatvárila som sa nevinne.
No, prečo ste ma ... oné... pozvali dnu a potom nič?
Nerozumiem. A potom čo? strúhala som nechápavú tvár.
Len sa nerobte, veď vy dobre viete, o čom hovorím! dupol nohou a vzápätí bolestivo zasyčal. Už mi ho bolo aj ľúto, ale nedalo sa nič robiť, túto hru sme museli dohrať až do konca.
Ja, milý môj, vôbec neviem, o čom hovoríte. O nás blondínach je predsa známe, že nám pánboh veľa chápavosti nenadelil! a s úsmevom som zavrela dvere pred soľným stĺpom s otvorenými ústami, ktorému som pokazila deň.
Na druhý deň ráno som si pred dverami našla trojkilové balenie pracieho prášku.
Ale inak sa vypláca byť blondínkou: napríklad, keď ma vo vlaku chytil sprievodca v prvej triede s miestenkou do druhej a navyše do úplne iného vagóna. Stačilo jedno prekvapené: Óóó, a to je rozdiel? a uniformovaná autorita len odovzdala a kývla rukou a odišla štikať lístky do vedľajšieho kupé. Rovnako v bare, keď som po dvoch-troch drinkoch akože prekvapene zistila, že som si zabudla doma (v úrade, v aute) peňaženku. Vždy sa nájde nejaký dobrák, ktorý chápavo prikývne a ešte chápavejšie za vás zatiahne cech. Alebo keď ma minulý týždeň zastavil policajt, pretože som prešla križovatkou na červenú (naozaj som sa ponáhľala!)
Dobrý deň, pani vodi... spustil automaticky, skôr ako sklopil zrak k oknu auta a zbadal, ako sa mocujem s kľučkou na dverách.
Prepáčte, zakašľala som akože v rozpakoch, keď som ich otvorila, ale okná sa vraj spúšťajú elektronicky, lenže ja neviem, kde je spínač.
Namiesto vypisovania pokutového bloku strávil onen úslužný nadpráporčík najbližších pätnásť minút odborným výkladom obsluhy motorového vozidla vrátane trpezlivých odpovedí na otázky typu: A kde sa zapínajú svetlá? Aká je maximálna rýchlosť? a Prečo sú tie pásy také úzke?
Rozlúčili sme sa ako najlepší priatelia. Ešte mi aj zakýval. Aspoň bude mať spolupolicajtom o čom rozprávať, určite sa dobre zasmejú. A ja som ušetrila minimálne tisícku.
Jediný jeden raz mi táto psychologická husičkovská finta nevyšla: minulý týždeň sa mi pokazilo auto. Odviezla som ho do servisu a cestu do práce som musela absolvovať električkou. Samozrejme, načierno. A keďže Murphyho zákony platia spoľahlivo, po vari desiatich minútach sami tesne nad plecom ozvalo: Revízia cestovných lístkov, prosím. Sklopila som oči do lona a začala som sa prehrabúvať v kabelke. Vo chvíli, keď som mala pocit, že by to už mohlo stačiť, nasadila som svoj obľúbený prihlúpy výraz, vytreštila oči a s úsmevom čo-ja-za-to-môžem-že-som-blondína som zdvihla zrak v očakávaní klasickej reakcie ona-za-to-nemôže-že-je-blond.
Nado mnou stála s natrčenou pravicou revízorka, ktorá na mňa spokojne usmievala, a v tom úsmeve bolo všetko poznanie sveta a márnosti mojich úbohých pokusov o zmilovanie.
Revízia cestovných lístkov, zopakovala a pohodila hlavou so záplavou blond vlasov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára